My sme národ holubičí

Národ holubičí, presne pod týmto pseudonymom sa Slováci radi prezentujú. Solidarita, pohostinnosť, dobrosrdečnosť a hrdosť, práve tieto prívlastky nám majú byť blízke. Je to naozaj tak? Nejde len o ilúziu, či prázdnu frázu?

Som Slovák, nehanbím sa za to, neprekáža mi to a Slovensko ako krajinu mám v celku rád, najmä kvôli peknej prírode, mnohým významným historickým osobnostiam, ktoré prispeli či už celosvetovo alebo len vo svojej komunite a ako takej demokracií a slobode prejavu. Som vďačný za to, že si môžem kedykoľvek naliať do pohára pitnú vodu, trebárs aj z hajzla. Na ulici sa nemusím báť, že dostanem bitku bez príčiny, alebo musím? Minulý mesiac, konkrétne 20. júna, som sa mohol presvedčiť o tom, že by som sa asi báť mal.

Konal sa totiž pochod v Bratislave – meste mieru, za vyjadrenie nesúhlasu prijatia emigrantov a utečencov z prevažne afrických a ázijských krajín. Zastávam názor, že každý má právo vyjadriť svoj postoj, či už je to súhlas alebo nesúhlas, predsa len je to v našej ústave. Osobne sa nerád staviam na jednu stranu barikády a je tomu tak aj pri tomto konkrétnom probléme. Otázka emigrácie je podľa mňa príliš komplexná, na to aby bola riešená obyčajným áno alebo nie, no dá sa docieliť určitý kompromis konštruktívnou diskusiou a vhodnými legislatívnymi postupmi. Nasrať! Na Slovensku sme prišli na to ako to spraviť raz dva. Poďme do ulíc, dajme si na hlavy kukly, do rúk palice, dlažobné kocky, svetlice, vezmime vlajky propagujúce krajnú pravicu a poďme za bieleho dňa terorizovať slušných ľudí, traumatizovať deti a ničiť verejný majetok. Skvelé! Čo bude ešte lepšie? Poďme bez akéhokoľvek dôvodu skaziť celosvetový downhillový závod, ktorý sledujú tisícky ľudí po celej planéte v priamom prenose a napadnúť divákov a kameramanov. Brilantné! A nakoniec zaútočme na zahraničnú rodinu, ktorá prišla na promóciu svojho syna, úspešného absolventa medicíny. Famózne!

Nechápte ma zle, som si istý, že pochodu sa nezúčastnili iba vygumované hlavy, no boli v nepopierateľnej väčšine. S radosťou sa spojili skupiny futbalových fanúšikov, ktoré si pred tým nevedeli prísť na meno a na pomoc prišli aj posily zo zahraničia. Do kopy tvorilo nenávistný dav cirka 5 000 ľudí. Na odpor sa im postavilo pár stoviek ľudí vyznávajúcich zdravé morálne a humánne hodnoty, no nemali šancu. Nenávisť a xenofóbia jednoznačne zvíťazili, aspoň v bratislavských uliciach. Nebolo to po prvý krát.

Xenofóbia je už pomaly slovenským folklórom. Počas druhej svetovej vojny nebolo nič neobvyklé udať celú židovskú rodinu a následne si večer ľahnúť s čistým svedomím spokojne do postele. V deväťdesiatych rokoch skandovali, počas éry mečiarizmu, babky demokratky: „Rež a rúbaj do krve, nebude to poprvé, pokiaľ Slovák na Slovensku pánom nebude. Češi peši do Prahy, židi do Palestíny…" Pár rokov na to bol zas problém s Maďarmi.

Pýtam sa: čím to je? Dôvodov môže byť niekoľko, no hlavné sú podľa mňa tieto dva: nevedomosť alebo nevzdelanosť a strach. Nevedomosť je sladká, tvrdí sa, no taktiež aj poriadne nebezpečná. Pokiaľ človek nechápe súvislosti a dôsledky svojho konania, stáva sa nebezpečný pre seba a okolie. Som si istý, že vytretý nácek, ktorý v živote nebol v zahraničí a cudzinca videl maximálne v televízií by sa k otázkam multikultúry vyjadrovať nemal. Informácie, ktoré pokladá za fakty sa dozvedel buď z nejakej tupej propagačnej brožúry, alebo internetového portálu, ktorý vznikol pred mesiacom a má názov „najskutocnejsienovinyslovenskoslovakom.org". Za šírenie strachu sú zodpovedné naopak prevažne komerčné médiá, ktoré v posledných rokoch posúvajú hranice premediácie stále ďalej a ďalej. Neustále prichádzajú zo scenármi „čo ak…?" Prezentujú grafy a simulácie, ktoré môžu byť na druhý deň nepodstatné, no ide o dosiahnutie senzácie, čo sa im aj darí. Kombináciou týchto dvoch faktorov vznikne výsledný produkt v podobe nespokojného davu. No koniec koncov je vždy ľahšie byť nespokojný než spokojný a to platí dvakrát na Slovensku.

Máme to v krvi, sedieť a pičovať na systém, očakávať pomoc okolia, no z vlastnej iniciatívy nespraviť nič. Ako mi nedávno povedal pán taxikár: „Zlatý komunizmus, synak, zlatý komunizmus, to si nemusel ani prstom pohnúť a mal si všetko." To je správny prístup!

Našťastie ľudia v kruhoch, ktorých sa pohybujem, ma stále presviedčajú, že na tom nie sme hádam až tak zle. Možno by som sa aj ja mal viac sústrediť na to ako byť spokojný, ale jedno viem iste – My sme národ holubičí… no, musíme sa zbaviť pár hnilých vajec…