FYI.

This story is over 5 years old.

News

I hate myself and I want to die

Keď Elizabeth Wurtzel začala pred ôsmimi rokmi písať pamäti o svojej depresii na Harvarde, nechcela byť skľúčeným dieťaťom z amerických plagátov.
28.4.10

Otvorene s Elizabeth Wurtzel, autorkou Prozac Nation

Keď Elizabeth Wurtzel začala pred ôsmimi rokmi písať pamäti o svojej depresii na Harvarde, nechcela byť skľúčeným dieťaťom z amerických plagátov. Tým sa však počas nasledujúcich pár mesiacov, po vyjdení svojej knihy, presne stala. Či sa vám to páči alebo nie, ľudia z Prozac Nation šalejú. Kritici tvrdia, že Wurtzel je príliš egocentrická a plačlivá a nechápu, prečo by mal niekto čítať cez 300 strán o privilegovanej vysokoškolskej študentke, ktorá sa teatrálne sťažuje, ako je život naprd. Priaznivci knihy hovoria, že ide o extrémne detailný a realistický opis toho, aké je trpieť depresiou a že by mala byť povinným čítaním pre profesionálov z oblasti psychiatrie a každého, kto niekedy s touto chorobou bojoval alebo mal predpísané antidepresíva. My si proste myslíme, že čítať o strelených teenageroch, ktorí šalejú, je zábava.

Reklama

A teraz sa začali šíriť klebety, že Prozac Nation dostane svoju filmovú podobu. Nebola by na to Winona Ryder perfektná? Možno konečne uvidíme jej prsia!

Vice: Bola si jedným z prvých ľudí, ktorí Prozac začali brať, že?
Elizabeth Wurtzel: Fakt som mala šťastie, že na Harvardskej medicíne bol práve doktor, ktorý s týmto experimentoval. Ale nebola som súčasťou výskumu, neexperimentovali na mne. V čase, keď som ho začala brať, bol v Amerike práve schválený. Ľudia na Cambridgei o ňom vedeli veľmi skoro a nasadili mi ho hneď, ako sa dalo. O niekoľko rokov neskôr ho začali užívať všetci a vymklo sa to spod kontroly.

Smiešne bolo to, že počas vysokej školy som cez leto pracovala v Dallas Morning News v módnej sekcii. Svojej vydavateľke som hovorila: „Beriem ten liek, ktorý sa stane niečím veľkým, pretože je dosť prelomový. Ani neviete ako mi pomohol.” A ona na to: „Ja len neviem, aký je za tým príbeh.” Myslela som si, že to bude naozaj veľká vec a ona to vôbec nebrala vážne ako príbeh.

To je asi to, čoho sa väčšina ľudí na knihe chytila. Jej názov nabáda skôr k tomu, že ide o sociologickú štúdiu, nie o osobný príbeh, ktorým v skutočnosti je.
Doslov je mojím pokusom zachytiť to, ako ľudia rozmýšľajú. Ale nikto nezačne písať s myšlienkou, že bude hlasom generácie, možno okrem Douglasa Couplanda s jeho Generáciou X. Ale obvykle to tak nie je. Originálny názov mojej knihy bol I hate Myself and I Want to Die, takže to bolo totálne osobné. Prozac Nation bol názov pre doslov, ale môj vydavateľ povedal: „Takto by sme mohli nazvať knihu.” Takže preto sa zdá, že ide o príbeh generácie alebo príbeh skupiny ľudí namiesto osobného príbehu. Bol to len dômyselný marketingový ťah, si myslím.

Reklama

Prozac Nation si začala písať pred takmer desiatimi rokmi v roku 1986. Aký máš pocit teraz, keď konečne vyšiel?
Pracovala som na ňom strašne dlho. Pôvodne to bola kniha o Harvarde, dokonca nebola ani o depresii. Ale všetko v nej bolo o depresívnosti, takže tým sa to zmenilo. Som úplne prekvapená, ako to nakoniec vyšlo. Je blbé, keď sa fakt cítite tak zle. Chodila som okolo Cambridgeu a pýtala sa sama seba: „Bude to niekedy dávať zmysel? Bude tu niekedy niečo iné ako moje stupídne mizerné lieky, z ktorých šaliem?” Vôbec neviete, či to niekedy bude dávať zmysel a či to bude užitočné alebo len proste žijete v pekle. Pýtala som sa, či celé to trápenie bude niekedy na niečo dobré. Vyšlo najavo, že hej, ale nie vždy má človek také šťastie.

Čo na to hovorili ľudia?
Kniha mala toľko zlých recenzií, že ju ľudia začali nenávidieť, čo bolo pozitívne. Ale dostala aj veľmi dobrú kritiku od Michika Kakutaniho z Times a to sa ráta. Potom dostala mizernú kritiku v Times Book Review. Takže o nej vyšli úžasne dobré veci aj úžasne zlé. Ale rozhodne upútala pozornosť.

Ty sama si pútala dosť pozornosti ako Prozacové dieťa z plagátov. Aké to bolo?
Pozornosť verejnosti je proste divná. To čo sa dialo, vlastne nie je až také zaujímavé, môj život sa nijak drasticky nezmenil. Myslela som, že sa zmení. Myslela som si, že sa stane niečo veľké. Neviem, čo som očakávala, ale čakala som, že ma táto skúsenosť zmení. Ale stále sa cítim sama sebou. Tým, že budete mať úspech, povedzme ak odrazu vyhráte milióny v lotérii, sa zmení váš život, ale nie vy. Skúsenosti, ktoré vás môžu zmeniť, prichádzajú z vnútra, nie zvonka. Znie to staromódne, ale bohužiaľ to je pravda.

Reklama

Bolo písanie Prozac Nation katarzným zážitkom?
Dokončila som ho v jednu nezvyčajnú noc. Nespala som, písala som už niekoľko dní, pretože som ho chcela dokončiť. Konečne som napísala „Koniec” alebo niečo také a išla si pozrieť Clerks at Angelica a bolo to naozaj divné. Zabudla som si dať šošovky a nemala som ani okuliare a pritom som perfektne videla. Hovorila som si: „Božemôj, niečo sa stalo. Bola som slepá a teraz vidím. Dokončila som knihu a stal sa zázrak.” Vrátila som sa domov a hovorila spolubývajúcej, že odkedy som dokončila pred pár hodinami knihu, zlepšil sa mi zrak. Chcela som tým povedať, že sa stala vec, ktorá ma úplne zmenila. Potom som si uvedomila, že kontaktné šošovky som mala nasadené už niekoľko dní, takže som ich prestala vnímať. Vôbec sa mi nezlepšil zrak.

Sranda!
Keď bola kniha konečne hotová, mala som pocit: „Ok, už budem mať pokoj. Je to na papieri a už to pre mňa nie je taký hrozný strašiak.” Je to niečo. Niečo dôležité. Horšie je, že základ mojej osobnosti je depresívny a stále sa liečim, takže koniec vlastne nebol koniec.

Vždy mi hovorili, že sa mám tváriť, že je všetko v poriadku. Vychovali ma tak, moja mama vždy hovorila: „Nikomu nedávaj najavo, že si blázon.” A potom to napíšete, vyjde to a zrazu sa zistí, že existujú milióny ľudí, ktorí sa cítia úplne rovnako. To je svojim spôsobom úľava. Zistíte, že by vlastne bolo dobré, keby ste o tom rozprávali a že na tom nie je nič, za čo sa treba hanbiť.

Reklama

Písala si si vtedy denník alebo to bolo všetko z pamäti?
Písala som si denníky, ktoré raz, keď niekto bude chcieť, darujem alebo predám nejakej knižnici alebo čo sa s tým robí. Ale musím povedať, že som sa ich príliš nedržala, pretože mám veľmi dobrú pamäť a jedna z vecí, ktoré ma fakt tešia je, že mi všetci ľudia, ktorí sú v knihe, povedali, že nemôžu veriť tomu, ako si všetko presne pamätám. Nikto mi nepovedal: „Pamätáš si to úplne zle,” a nikto ma ani neobvinil z toho, že si niečo vymýšľam alebo domýšľam. Určite si nepamätám presné dialógy, ale myslím, že som veľmi blízko.

Chalana, s ktorým v knihe chodím, Rafea, som videla na jeseň počas turné, prišiel za mnou v Seattlei. Povedal: „Nechápem ako si mohla napísať presne tak, ako sa to stalo.” Keď som to počula, fakt sa mi uľavilo, pretože on nie je hlavnou postavou knihy.

Ako ľudia reagovali na to, ako si ich opísala okrem toho, že ti povedali, že je to presné?
Snažila som sa chrániť ich identitu. Zmenila som im mená, aj napriek tomu, že hocikto, kto ich poznal, musel presne vedieť, o kom hovorím. V knihe nie je nikto zložený z viacerých skutočných postáv. Každý je individualita. Ale myslím, že sama vyznievam najhoršie. Myslím, že ja sama som najmenej sympatická. U všetkých ostatných som sa snažila predstaviť, čo sa im odohrávalo v hlave, aby vyzerali ľudsky. Nemyslím si, že kniha veľa ľudí z niečoho viní alebo ich zle vykresľuje. Takže myslím, že väčšinou sú s ňou ľudia zmierení. Len jedna postava, v knihe nazvaná Noah, bola nešťastná z toho, ako som ju opísala.

Reklama

To je ten chalan, s ktorým si sa stretla v prvom ročníku na vysokej a s ktorým si cestovala po Anglicku, nie?
Hej. Myslím, že v knihe sa zdá byť hlúpy a on aj hlúpy bol. Niečo na ňom bolo strašne hlúpe a tak sa tomu nedalo vyhnúť. Nemohla som to napísať tak, že by z toho vzniklo niečo úplne iné. Ale naučila som sa jeden trik. Ak niekoho opíšete ako atraktívneho, vlastne vôbec nebude ďalej záležať na tom, čo o ňom píšete. Proste tam dajte, že je krásny alebo šarmantný alebo niečo podobné a oni úplne zabudnú na to, že ste o nich napísali, že sú chorí blázni vraždiaci deti. Len povedia: „Ale som pekný!” To je fakt smiešne. Bol to dobrý ťah ako zabrániť tomu, aby boli ľudia veľmi nahnevaní.

Ako sa cítiš s nálepkou jednej z fenoménu Generácie X? Prinieslo to pozornosť tvojej knihe?
Bola som zvyknutá na to, že všetka pozornosť sa zameriavala na baby boom generáciu. Všetko bolo len o nich, nikomu inému neostával kyslík. Takže bolo načase, že si niekto všimol, že sú na svete aj iní ľudia. Takýmto zázrakom bol aj grunge a vystúpenie Nirvany v Saturday Night Live. Pozerala som to doma u mamy a hovorila: „Mami, vyhrali sme.” Tričká s nápisom Loser, ktoré spravil Sub Pop boli akoby lúseri konečne vyhrali. Konečne sa indie rock stal veľkým rockom. Veľmi dlho sme mohli počúvať len Poison a Bon Joviho. Okrem toho, čo sa dialo na vysokoškolskej rockovej scéne, bola hudba 80tych rokov katastrofa. Boli to najhoršie časy, boli strašne utláčajúce. Po 12 rokoch vlády Regana a Busha bol konečne zvolený Clinton. Svet konečne povedal: „Čo je veľa, to je veľa.” Mladí ľudia konečne začali niečo znamenať, aj napriek tomu, že len malá časť z nich. To bolo dosť vzrušujúce.

Máš strach, že ľudia budú stále očakávať to, že budeš písať o svojej depresii?
Nemám z toho strach, pretože chcem robiť iné veci. Neviem, či sa o ne niekto bude zaujímať alebo o nich niekto bude čítať, ale na srdci mám niečo iné. Myslím, že si vždy nájdem niečo, čo budem robiť. Obávam sa iných vecí, ako napríklad môjho milostného života alebo toho, či niekedy bude všetko tak, ako by som chcela. Vždy si nájdem cestu, ako písať a robiť to, čo chcem.

Čo myslíš, že budeš robiť povedzme za 15 rokov?
Myslím, že sa vydám, budem mať deti a budem žiť v severnom New Yorku. Myslím, že sa stanú také normálne veci. Chcem ísť na právo, podala som si prihlášky a teraz všetci hovoria: „Nie, nie, to teraz nemôžeš, máš príliš veľa iných vecí, ktoré treba spraviť.”

Ale budeš stále písať?
Áno. Budem písať. Keď sa tým zaoberáte, proste sa tým zaoberáte. Nikam to neodíde.