Táto bývalá moslimka začala písať pre ženy, ktore odmietly hidžáb

​Pred niečo vyše rokom začala Hiba Krisht písaťosvojich skúsenostiach, užako bývalá Moslimka a bývalá hijabi (ľudia, ktorínosia hidžáb a praktizujú tradične konzervatívnu moslimskú zdržanlivosť) žijúca v Spojených štátoch amerických, pod prezývkou Marwa Berro. Dvadsaťpäťrokov nosila hidžáb, v detstve aj počas dospievania v Saudskej Arábii a Libanone, ale keď prišla do Spojených štátov, hidžáb odložila. V auguste to budú dva roky, odkedy sa od neho oslobodila.

​​Jeden týždeň sa Krisht ocitla vo svetle reflektorov po tom, čo spustila „​Ex-Hijabi Fashion Foto žurnál" a popisuje ho ako „venovaný oslave tela a módy, a predovšetkým tým, ktorí sa odtrhli od islamistických požiadaviek zdržanlivosti". Hneď na ďalšídeň sa to začalo, ráno vstala, aby o tom zistila niečo viac na Mediaite (spravodajský portál, pozn. red.). Na svoj súkromný blog dala milióny klikov a svojimi komentármi na „sociálnych sieťach kŕmila ľudí, ktorým sa jej myšlienka páčila". Po tom, čo som sa s Krisht krátko stretol, v súčasnosti vo Vyšetrovacom centre Ženy v sekularizme, som sa rozhodol zistiť o tomto projekte viac.

VICE: Ako by si charakterizovala súhru medzi tvojím ateizmom a feminizmom a rozhodnutím nenosiťviac hidžáb?
​Hiba Krisht: Moje odstúpenie od náboženstva bolo spôsobené mojou neschopnosťou spojiť ženskú rodovú rolu s doktrínami o zdržanlivosti v islame a ďalších vierach. Moje telo bolo neustále kontrolované a poznačované. Moje správanie bolo kontrolované v súlade s tým, ako bolo vnímané moje telo. Príliš často vníma islamská viera telo ako hanbu, hovorí pritom o tom, že hidžáb premieňa ženy na objekty, ktoré majú byť získané a používané, ako napríklad perly v lastúrach či balené sladkosti. Arabské slovo, ktoré sa používa v islame na opis časti tela, ktoré musí byť zahalené, je awrah (عورة), slovo, ktorého základ znamená vada či nedokonalosť. Arabský svet ženské nezahalené časti tela pomenúva ako fitnah (فتنة), tiež na opísanie ich pokušenia, rovnaké slovo používame aj na označenie pobúrenia, občianskeho sporu, či sváru. Toto sú slová, ktoré sme počuli počas dospievania v súvislosti snašimi telami a nami samými.

Moje telo však nie je zdrojom sporu, nie je niečím, čo by malo byť zahalené. Veľa z nás sa zrieklo islamskej viery alebo odmietlo jej doktríny cudnosti, pretože odmietame, aby sa s nami takto zaobchádzalo, odmietame, aby naše vlasy a končatiny boli hypersexualizované v zmysle, že sú považované za nebezpečenstvo a pokušenie iba pre to, že sú viditeľné. Krokom k oslave tela a odmietanie doktrín o zdržanlivosti je to, čo vidím ako prijateľné aj u iných ľudí iných vierovyznaní.

Po tom, čo naše telá považovali za očiernené a zakázané, cítim, že je nám situácia priaznivo naklonená. Máme možnosť osláviť naše telá vo všetkej ich nehanebnej sláve, verejne, povedať našu minulosť telami, verejne, tešiť sa z krásnych vecí, verejne. A nakoniec, môcť sa rozhodnúť ako sa chceme sami prezentovať prostredníctvom našich tiel, ako chceme vyzerať, akými chceme byť, ako sa cítiť.

Čo bolo pre teba najväčšou výzvou, keď si sa stala ex-hijabi?
​Aj keď som sama nosila hidžáb, väčšinu tohto času nosenia som sa správala tak, ako by sa hijabi mal správať, t.j. skromne, ticho, obmedzujúc svoje verejné vystupovanie, hlas či kontakt s inými ľuďmi, nie zvlastného presvedčenia, ale zdonútenia zo strany rodiny. Musela som sa naučiť veľké množstvo spôsobov ako skryť moje ja a kontrolovať sa. Bola som prinútená klamať, v mnoho smeroch – klamaťtelom, konaním, mojou tvárou, mojimi slovami – pretože som musela udržiavať rituály, v ktoré som neverila, súhlasiť s pocitmi, neznášala som držať jazyk za zubami pri mizogýnii, rasizme a homofóbii. Naučila som sa spôsoby ako to skryťa poradiť si s tým, takže som mohla byť v kontakte s ľuďmi, no na strane druhej som nemohla žiť, iba prežívať.

Každý človek másvoj vlastný príbeh, ale ja osobne si neviem predstaviť škodu napáchanú toľkým klamaním, skrývaním sa a strachom na moju psychiku. Akoby bola roztrhnutá na dve polovice. Neviem si predstaviť, aké ďalekosiahle a oslabujúce účinky tieto roky budú mať– môže sa vyvinúť stav úzkosti, budem sa cítiť cudzo vo vlastnom tele, duchovia strachu z minulosti sa ukážu pri náhlom zaklopanína dvere a pri neskorých večerných telefonátoch. Keď som prišla do USA, vyvinula sa u mňa posttraumatická stresová porucha – po celých šiestich rokoch závažného zneužívania som sa odhodlala vzoprieť svojej rodine. Moja myseľ si vytvorila akýsi balík, v ktorom sú skryté spomienky, s ktorými sa vyrovnám neskôr, pretože mnohé zo spomienok sa mi vynárajú až teraz, keď som už slobodná.

Toto je pre mňa zrejme najväčšia motivácia – je to liečba, keď máte priestor, kde o tom môžete hovoriť, kde sa môžete zabaviťa robiť si žarty a byť hrdí na svoje telá, hovoriť o nich ako o našich a iba našich telách.

VICE: Vždy existuje aj možnosť, že úsilie, ktoré vyvíjajú moslimovia alebo ex-moslimovia bude zneužité pre účely pravicovej propagandy alebo dokonca proti-moslimského fanatizmu v US a zahraničí. Aký je váš názor?
​Ide o oprávnené obavy. Proti-moslimský náboženský fanatizmus je veľmi reálny a nešťastný jav – môžem dodať, že bývalí moslimskí ateisti nie sú proti tomuto nijako imúnni, pretože to je založené čisto na zovšeobecňovaní zakorenenom v príslušnosti k etniku, kultúre a rase, ktoré sa len tak nestratia.

Mnohí nemoslimovia sú vystaveníanti-moslimskému fanatizmu, pretože sú vnímaní ako súčasť moslimskej kultúry. Taktiež neznášame hrubé skresľovanie okolností v našom živote, či už minulých alebo súčasných, napádaných pravicovou rétorikou, zameranou skôr na deštruktívny rozvrat než na podporu pokroku alebo zmeny. Máme množstvo dôvodov zaoberať sa anti-moslimským náboženským fanatizmom, odsúdiť ho a pokúsiť sa zaistiť, aby naše snahy neboli zneužité v jeho prospech.

Stále existuje možnosť, že naša práca bude zneužitá, ale je to práca príliš dôležitá na to, aby sme ju kvôli týmto obavám odkladali bokom. Musíme toho urobiť ešte veľa, aby sme ochránili základné slobody v arabskej a moslimskej spoločnosti a komunitách vo svete, Musíme toho urobiť veľa v podpore práva nesúhlasiť s náboženstvom a odpadlíctvom. Neznamená to však, že tento problém ignorujeme.

Dúfame, že naše snahy posilnia našu prácu dobrými dôvodmi a empatiou. Pri diskusiách o okolnostiach sa budeme snažiť obmedziť zo všeobecňovanie o moslimoch a islame. Snažíme sa byť veľmi zrozumiteľní a otvorenív našej liberálnosti a anti-rasizme, byť neochvejne na strane sebavedomej osobnej slobody a nezávislosti, pre zbožných, a rovnako aj bezbožných.