Zdieľané bývanie v Londýne je dôkazom toho, ako ďaleko zašla bytová kríza

V meste, v ktorom sa ľudia cítia izolovaní, stratení a neschopní platiť astronomické nájmy vzniklo zdieľané bývanie ako prirodzená odpoveď na realitnú krízu. Pohodlný a uzavretý svet je útočiskom plným nových známych a všadeprítomnej elektroniky, ktorej tichý hukot a blikanie nahrádzajú ruch ulice.

Necháva ma čakať. Svoj email s potvrdením prehliadky som však dostal, dokonca s vysmiatou fotkou môjho sprievodcu v prílohe. Za chvíľku si ho všimnem na druhej strane lobby zabratého do rozhovoru s niekým iným. Sedím vo veľkom zamatovom kresle a sledujem žiarovky všetkých veľkostí, ktoré visia zo stropu a tlmene osvetľujú miestnosť. Je tu aj veľký nablýskaný klavír, ktorý pôsobí dojmom, že si na ňom ešte nikto nezahral. Nevadí, miestnosť ozvučujú jemné tóny z neviditeľných reproduktorov. Muž stojaci za recepčným pultom pôsobí znudene. Nad ním svieti obrovský nápis: „Spoločné bývanie v Old Oak- vitajte doma!"

Môj sprievodca si ma konečne všimol a vykročil za mnou. „Tak, čo vás zaujalo na zdieľanom bývaní?" pýta sa. V skutočnosti nemám o takéto bývanie žiadny záujem, nemohol som si však nechať ujsť možnosť prehliadky tohto zvláštneho miesta postaveného trendovou developerskou spoločnosťou The Collective. Obrovskú jednoliatu budovu vo Willesden Junction vyhlasujú za „prvú komunitu pre zdieľané bývanie v Londýne."

Projekt vznikol ako odpoveď na bytovú krízu, ktorá trápi Londýn už niekoľko rokov. Je tu vyše 500 izieb, sauna, kino, bar, reštaurácia, posilňovňa, hracia miestnosť a terasa na streche. Zdieľané bývanie má amnbíciu byť domovom pre všetkých, ktorí už majú plné zuby zatuchnutých a stiesnených bytov prenajímaných lakomými majiteľmi. Za príjemných 1000 libier mesačne, v ktorých je zahrnuté ubytovanie, pračka aj pripojenie k internetu je toto miesto utopickým rajom pre mileniálov a mladých dospelých. Predstavte si ho ako kombináciu vysokoškolského internátu so Shoreditch House.

Nasledujem svojho sprievodcu k výťahom a cestou míňame The Common, miestny bar. Zisťujem, že môj sprievodca tu býva tiež a svoje náklady pokrýva prehliadkami priestorov. Tvrdí, že mu to vyhovuje a ľudia sú tu super. „Veľa z nich pracuje v digitálnom marketingu." „Zaujímavé," opatrne odpovedám.

Vchádzame do oslepujúco osvetlenej miestnosti s podlahou so šachovnicovým vzorom. Na stene je tapeta s motívom oldschool hry Space Invaders. Je to miestnosť určená práve na videohry, napriek tomu však pôsobí dojmom nemocničnej čakárne. V jednom rohu stojí masívna detská hra Giant Connect 4, oproti visí na stene televízia so širokou uhlopriečkou. Môj sprievodca sa usmeje a prehlási: „Ako vidíte, miestnosť je často využívaná." V duchu nesúhlasím, je to tu úplne opustené.

Pokračujeme prehliadkou samostatnej izby s vlastnou kúpeľňou. Pripomína mi internát, v ktorom som kedysi býval, akurát je to tu trochu čistejšie. Posteľ pri okne má zvláštny tvar aj veľkosť. Pre dvoch je primalá, pohodlne sa tu vyspí len jedna osoba a zmestí sa k nej ešte pocit osamelosti. Aj tu visí na stene plazmová telka.

Izba je zariadená moderne a pomerne všedne. K dispozícii je tu ešte varná platnička a umývadlo. Môj sprievodca mi vysvetľuje, že niektoré izby takýto luxus nemajú a ich obyvatelia si musia pripravovať jedlo v spoločnej kuchynke, do ktorej následne nakukneme. Je to miestnosť bez okien s viacerými chladničkami a trúbami. Skupina ľudí si tu pripravuje na večeru mexické fajitas z polotovaru. Vrhajú na nás rozpačité pohľady, presúvame sa teda ďalej. Ďalším zdieľaným priestorom je pomerne nešťastne stavebne riešená obývačka, ktorej dominuje bar s plastovým povrchom. Vpredu je doň vstavaná malá lavička, na ktorej sedia dve mladé ženy, jedia cestoviny a v tichosti ignorujú film Avengers, ktorý práve beží na ďalšej z všadeprítomných plochých obrazoviek. Táto obývačka je presným opakom zdieľaného priestoru, nie je tu totiž žiadna možnosť sadnúť si tvárou v tvár inej osobe.

Pokračujeme prehliadkou kina, v ktorom sa pravidelne konajú filmové maratóny a ďalej do luxusne pôsobiacej sauny. Knižnica je ozdobená tapetami s motívom knižných obálok. Pýtam sa môjho sprievodcu, ako často využíva toto vybavenie. „Zriedka. Občas si pozriem futbal, keď ho premietajú v kine." Najlepšou vecou na zdieľanom bývaní sú podľa neho spolubývajúci. „Spoznal som tu veľa skvelých ľudí rôznych vekových kategórií, pracujúcich na rozličných pozíciách. Všetci sme tu preto, že chceme spoznať nových ľudí."

Presne to je myšlienka, ktorú sa snažia developeri z The Collective predať. Spolupatričnosť. Ich reklamy na Facebooku hlásajú slogan „Be part of something." Developerské projekty ako je tento sú smutným dôkazom toho, ako zúfalo si mesto nevie poradiť s potrebami mladých ľudí. Londýn je mestom bez obmedzení výšky nájmov a cenovo dostupné bývanie je akurát nenaplneným snom. Mestom, v ktorom sa zatvárajú kluby, alternatívne kultúrne priestory a knižnice. Ľudia sa tu cítia izolovaní, stratení a neschopní platiť astronomické nájmy. Zdieľané bývanie vzniklo ako prirodzená odpoveď na všetky tieto problémy. Pohodlný a uzavretý svet je útočiskom plným nových známych a všadeprítomnej elektroniky, ktorej tiché hučanie a svetielka nahrádzajú ruch ulice. Znie vám to povedome? Nie je to tak dávno, kedy sociálny štát hlásal podobné sľuby a zaviazal sa presťahovať rodiny z chudobných predmestí do vysokánskych domov v meste.

Rozdielom je, že od týchto chudobných rodín nikto nepožadoval, aby platili súkromnej spoločnosti mesačný nájom 1000 libier za to, že môžu obývať malú izbu v odľahlej priemyselnej štvrti. Problémom zdieľaného bývania nie je iba prehnane vysoká cena a sterilný, neprirodzený interiér, ale hlavne developerská skupina, ktorá sa snaží propagovať exkluzívny obytný komplex ako alternatívnu formu bývania pre mladých ľudí.

Kolektív. Zdieľané bývanie. Spoločný, spoločné. Všetky tieto slová majú svoj reálny význam. Evokujú vlastníctvo, zodpovednosť, spoluprácu, slobodu. Majú svoj význam v histórii a úzko súvisia napríklad s privatizáciou alebo s rôznymi alternatívnymi hnutiami. Tento projekt nenapĺňa pravý význam slov ako „kolektív" a „spoločný". V zdieľanom bývaní v skutočnosti nikto nič nezdieľa. Priestory, ktoré developeri z The Collective prezentujú ako zábavné a kreatívne riešenie bytovej krízy sú v skutočnosti presne také, ako mexické fajitas z polotovaru. Umelé, bez chuti a bez pravého mäsa.

Je to rovnaká pretvárka ako pingpongové stoly a Fatboy vaky v moderných kanceláriách, ktorých sa však aj tak nikto nemá čas dotknúť a rovnaký fake, ako reči o coworkingu ako základe tvorivého procesu, aj keď v skutočnosti je každý aj tak sám so svojim laptopom. Tieto miesta sa pokúšajú odstrániť bariéry medzi prácou a osobným životom. Snažia sa nám vsugerovať myšlienku, že je to tá istá vec a my si ani nevšimneme, že pracujeme aj po návrate domov, odpovedáme šéfom na e-maily 24/7, cez víkendy aj sviatky, pretože digitálny marketing predsa nepočká.

Ľudia však tieto umelé kapitalistické náhrady ozajstných alternatívnych priestorov priťahujú z prostého dôvodu- tie pravé v Londýne už prakticky nenájdete. Kriminalizácia squattingu v roku 2012 spoľahlivo zničila posledné snahy mladých ľudí ostať v meste bez nutnosti platenia vysokých nákladov. Obyvateľom domov strážených ochrankou hrozí vypovedanie zmluvy, keď sú prichytení pri pokusoch o spoločenský život a fungovanie širšej komunity je akurát ilúziou.

Tento fenomén nie je čisto výsadou Londýna. V USA sa developeri s podobnými projektmi už niekoľko rokov podieľajú na kultúrnej deštrukcii San Francisca, v LA si zase môžete na dobu neurčitú prenajať bunku v zdieľanom internáte- za 40 dolárov za noc. Londýnsky Old Oak je teda špeciálny jedine tým, že je prvou budovou svojho druhu v meste. Developeri z The Collective majú v pláne hneď niekoľko ďalších podobných projektov a realitná investičná spoločnosť Moda Living chystá výstavbu komplexov zdieľaného bývania v mestách Manchester, Leeds, Glasgow, Londýn, Birmingham, Liverpool a Edinburgh.

Budúci obyvatelia si tak budú môcť užiť „jedinečné spolupráce so značkami s vedúcim postavením na trhu v oblasti elektroniky a životného štýlu", čo si neviem predstaviť inak ako skrytú formu podomového predaja s tým rozdielom, že sa vám spoločnosti nasťahujú priamo do obývačky. Aký vplyv asi budú mať tieto uzavreté komplexy na svoje okolie? Jedno je isté, exkluzívne a izolované komunity v ničom svojmu okoliu nepomôžu a rozhodne neprispejú k tomu, aby sme mali k sebe bližšie alebo ušetrili peniaze. Veď načo vôbec vychádzať na špinavú hlavnú, keď máte na prízemí k dispozícii hipsterské kaviarne, obchody so zdravou výživou a predajňu Supreme?