Zoznámte sa s gangom portugalských dôchodcov, ktorí robia graffiti

Zoznámte sa s graffiti crew s najvyšším vekovým priemerom v Portugalsku, ktorá je na internete známa pod názvom „Graffiti Grandmas." Reč je o členoch skupiny Lata 65, umeleckého združenia pre seniorov, ktoré založila Lara Rodrigues ako súčasť WOOL festivalu. Lara v priebehu posledných rokov aktívne bojuje proti vekovým stereotypom a tradičnému vnímaniu kultúry prostredníctvom svojich workshopov a seminárov pre dôchodcov. Na konci každého stretnutia vezme svoju triedu do ulíc, kde si môžu prakticky vyskúšať svoje poznatky z lekcií. K dispozícii majú vlastnoručne vyrobené stencily (šablóny) a veľké množstvo sprejov všetkých možných farieb.

Príbeh Laty 65 sa vďaka svojej originalite rozšíril veľmi rýchlo, aj keď mnohé médiá nesprávne uvádzajú ako miesto jej vzniku Lisabon, namiesto malého mestečka Covilhã. VICE sa vydal zistiť, čo stojí za novinovými titulkami a prečo vlastne títo študenti so šedinami a takmer nulovými skúsenosťami s umením mladých po absolvovaní Larinho workshopu túžia pomaľovať každú stenu, ktorú zbadajú.

Porozprávali sme sa s dvomi šesťdesiatnikmi, ktorí sú hrdými členmi Laty 65 a jednou energickou členkou tesne pred šesťdesiatkou, ktorí nám priblížili svoje dobrodružstvá so sprejom v ruke. Lara Rodrigues nám prezradila, čo podľa nej znamená pojem „umenie pre všetkých" a ako sa raz dvadsať seniorov dobrovoľne takmer nechalo odviesť na miestnu policajnú stanicu.

Popíšte svoj projekt Lata 65 a Wool Festival vlastnými slovami. Ako a kedy ste prvýkrát prišli s konceptom projektu?
Lara Rodrigues: Lata 65 je spojením dvoch mojich veľkých vášní, jednej pre graffiti/ street art a ďalšej pre naše mesto Covilhã a jeho histórie, ktorá úzko súvisí s textilným priemyslom. WOOL, miestny umelecký festival, sa prvýkrát konal v roku 2011 ako prvá udalosť svojho druhu vo vnútrozemí Portugalska. Vďaka svojmu jedinečnému formátu sa mu podarilo predstaviť rôzne formy moderného umenia, ktoré potom dopomohli k spoločenským, kultúrnym aj ekonomickým zmenám v miestnej komunite.

Odvtedy sa uskutočňujú rôzne paralelné akcie na iných miestach (v Portugalsku aj v zahraničí) a rozličnou formou. Mali sme možnosť na vlastnej koži vyskúšať, ako jednoducho dokáže pouličné umenie osloviť akúkoľvek vekovú skupinu, najmä však starších obyvateľov nášho mesta. Práve tí sa stali našimi nepretržitými spoločníkmi a divákmi. Vo dne v noci sme sledovali, ako seniori opúšťajú pohodlie svojich domovov z veľmi nezvyčajného dôvodu- aby im neunikol pohľad na žiadnu z početných malieb na stenách po celom meste.

Jedného dňa sme sa o tom zhovárali s Fernandom Mendesom (Cowork Lisboa) a on ma presvedčil, aby som založila workshop pre seniorov.

Ako sa projekt vyvíjal od svojho založenia?
Po prvom workshope (ktorý bol úplne zadarmo) a potom, ako som videla jeho výsledky, rozhodla som sa, že ho musím organizovať pravidelne a hlavne nájsť nové spôsoby financovania projektu. V roku 2013 som požiadala o participatívne rozpočtovanie Lisabonskou radou a vďaka hlasom občanov projekt Lata 65 vyhral. V roku 2014 nás vďaka WOOL festivalu pozvali na Azorské ostrovy a usporiadali sme tam ďalší workshop. My sme však tiež veľa investovali, hlavne do rôznych prednášok a konferencií. V Lisabone sme začali v januári 2014 a usporiadali sme 12 workshopov financovaných Lisabonskou radou (myslím, že práve preto si médiá myslia, že projekt pochádza z Lisabonu, čo ale nie je pravda). V lete sme pracovali v malých dedinách, jednej vo vnútrozemí Portugalska (Castelo Branco), a troch ďalších v okolí Coimbra (Montemor-o-Velho).

Mali na začiatku vaši „študenti" nejaký odpor k tak alternatívnej forme umenia, ako je graffiti?
Myslím, že seniori navštevujú workshopy so zvedavosťou a otvorenou mysľou. Prichádzajú s množstvom mylných predstáv, sú však pripravení sa toho veľa naučiť.

Zaradili by ste diela skupiny viac do graffiti alebo street artu?
Workshop začína krátkym predstavením dejín graffiti a pouličného umenia, tu ide o čisto vizuálny zážitok. Prezeráme si rozličné druhy graffiti a ich vývoj, od úplných začiatkov v neskorých šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov v Amerike, naprieč Európou a Portugalskom. Rozprávame sa o rozdieloch medzi graffiti, street artom a muralizmom, medzi rôznymi dielami a technikou tvorby, riešime writerov, graffiti umelcov a tak ďalej. Účelom je pomôcť našim študentom pochopiť, čo vlastne vidia na stenách. Naučia sa rozličné techniky, ktoré sa používajú v praxi a keď sú oboznámení so všetkým potrebným, vyrážame do terénu.

Dalo by sa teda povedať, že robíme niečo z jedného aj druhého, viac sa však venujeme street artu, nepracujeme totiž iba s písmom a naše práce sa približujú pouličnému umeniu. Milujem výsledky worshopov, ale najdôležitejšou súčasťou projektu Lata 65 je pre mňa samotný tvorivý proces. Je to proces porozumenia toho, čo vidíme okolo seba v meste a dekódovanie týchto umeleckých prejavov, ktoré vyžaduje množstvo práce na prípravu aj realizáciu. Chceme, aby seniori uverili, že sú stále schopní naučiť sa niečo nové a venovať sa rôznym aktivitám.

Popíšte charakter a dynamiku skupiny.
Ako som povedala predtým, väčšina našich študentov príde na workshop s otvorenou mysľou. Chcú sa naučiť niečo nové alebo len spýtať na rôzne veci, ktoré ich zaujímajú a inde nemajú príležitosť dozvedieť sa viac. Pracujeme v naozaj uvoľnenom prostredí, skupina je vždy veľmi zábavná a hravá.

Aký je typický deň pre vás a vašich „študentov"?
Lata 65 je dvojdenný workshop, po štyroch hodinách denne. V skupine je maximálne 15 ľudí, niektorí so zdravotnými problémami, poškodenými kĺbmi atď. Takže dynamika každej triedy je pomerne pomalá (pomalšia ako u detí alebo mladých ľudí) a vždy sa líši, mali sme skupiny s vekovým priemerom 74, s dôchodcami vo veku 63 až 93 rokov. Na bežnom workshope sa prvý deň odohráva iba vnútri, začína teoretickou / vizuálnou prípravou, ďalej sa vytvárajú tagy (podpisy) a šablóny. Druhý deň potom šablóny vystrihujeme a až sú prípravy dokončené, ideme do ulíc.

Popíšte nám jeden alebo dva najobľúbenejšie momenty alebo zážitky s Latou 65.
Vždy rada spomínam najlepší príklad a výsledok našich workshopov, ktorý bol okrem toho aj veľkým momentom prekvapenia- na prvom workshope sme mali jednu pani doktorku, volala sa Luísa Cortesão. V triede síce neurobila ani jednu šablónu a na začiatku ani nemaľovala po stenách, posledný deň workshopu však priniesla z domu stencil (šablónu), ktorý sa potom stal našim logom! Od toho dňa neprestala robiť ďalšie a ďalšie stencily a pomáha nám s workshopmi.

Na workshopoch občas počujem vety, ktoré sa mi trvale zapíšu do pamäti:

„Keď som tu, nemusím rozmýšľať nad hodinami a dňami života, ktoré mi ostávajú," - pán Manuel a.k.a., Balé.

„Teraz sa na steny pozerám úplne iným pohľadom, viem, čo je predo mnou," - pán Lurdes, a.k.a., Armando.

Aké boli najväčšie výzvy v súvislosti s vašim projektom?
Najťažšie bolo asi docieliť, aby projekt fungoval dlhodobo a veľkou výzvou bolo aj financovanie. Chceme, aby projekt Lata 65 oslovil čo najviac starších ľudí, peniaze sú však stále problém, nikto nechce príliš investovať do seniorov.

Mali ste niekedy problémy s políciou alebo inými autoritami?
Raz vedľa nás zastavilo policajné auto a chceli nás vziať sebou na stanicu … 20 seniorov! Samozrejme sme mali povolenie, niektorí seniori to však brali ako veľký zážitok a chceli sa nechať zatknúť.

Povedzte nám prosím svoje meno, vek a niečo málo o sebe.
Volám sa Luísa Cortesão, mám 65 a som doktorka na dôchodku.

Ako dlho ste členkou Lata 65?
Prvýkrát som sa zúčastnila workshopu v roku 2012.

Prečo ste sa rozhodli zapojiť sa?
Len tak zo srandy a tiež preto, že som vždy obdivovala graffiti v uliciach.

Aký je váš najzaujímavejší zážitok so skupinou?
Myslím, že všetky. Dokonca aj tie chvíle, keď pomáham s workshopom a vidím, ako to ľudia prvýkrát skúšajú.

Čo si o vašom hobby myslia vaše vnúčatá?
Sú z toho nadšené a občas so mnou chodia do ulíc maľovať.

Čo najradšej maľujete?
Jednoznačne mám najradšej motív čarodejnice.

Povedzte nám prosím svoje meno, vek a niečo málo o sebe.
Volám sa Margarida Dias Carreiro, mám 58 a som učiteľka na dôchodku. Mám rada fotografiu, aerobik, plavánie, fitko, kino a turistiku.

Ako dlho ste členkou Lata 65?
Od júla 2014, kedy som sa zúčastnila workshopu na Azorských ostrovoch.

Aký je váš najzaujímavejší zážitok so skupinou?
Keď sme maľovali na stenu v centre Ponta Delgada a pomyslenie na to, že naše dielo tam zostane navždy.

Čo máte na Late 65 najradšej?
Všetko bolo veľmi pekné, páčili sa mi techniky maľovania, aj kamarátstvo medzi lektormi a študentmi.

Povedzte nám prosím svoje meno, vek a niečo málo o sebe.
Volám sa Eduardo Machado, mám 68. Som ekologický farmár a pestujem ananásy. Maľujem na plátno a používam hlavne olejové, akrylové a vodové farby. Vo voľnom čase pracujem v amatérskom rádiu, mám rád fotografiu, streľbu, plachtění, plavání a chůzi.

Ako dlho ste členom Laty 65?
Od júla 2014, keď som navštívil workshop na Azorských ostrovoch..

Čo máte na Late 65 najradšej?
Jednoznačne Laru a ďalších lektorov, obdivujem ich energiu a dynamiku, ktorú vnášajú do svojej práce.

Čo si o vašom hobby myslia vaše vnúčatá?
Páči sa im, čo robím a podporujú ma v tom.

Čo najradšej maľujete?
Bavilo ma podieľať sa na panelovej maľbe, ktorá je ešte stále na stene v centre mesta Ponta Delgada.

Pre viac informácií o Late 65 kliknite sem.