Vždy som hovorieval, že keď nastane koniec sveta, chcem byť v Účku, pretože tam sa o tom dozviem až na druhý deň na obed, keď o jednej konečne vypnú hudbu a zažnú svetlá a ja budem v takom hroznom stave, že mi apokalypsa vôbec nebude prekážať. Bratislavský Subclub sa za mojich čias volal U.club a ja mu tak hovorím dodnes.Po všetkom, čo sa odohralo, určite nabehol tím Google Earth a priestor podrobne naskenovali, zmapovali a zverejnili na webe alebo na WikiLeaks. No ja som nepotreboval počítač, aby som sa tam vyznal. Do najmenších podrobností som spamäti poznal každý kút. Hrával som v Účku toľké roky, že by som v ňom dokázal chodiť poslepiačky a občas som to aj robil. S ťažkým kufrom plným platní v ruke (naďalej som hrával z vinylov, aj keď už všetci prešli na digitál) som kráčal cez dlhý tunel, zavrel som oči a premýšľal som, čo pustím prvé. Podľa mňa je úvod veľmi dôležitý. Ak nechytíte poslucháča či tanečníka do niekoľkých minút, len ťažko ho k sebe ešte pripútate neskôr.
V Účku som hrával už v čase, keď väčšina dnešného publika ešte nebola na svete. Odvtedy sa udialo veľa vecí. Predovšetkým sa niekoľkokrát zmenila hudobná móda, no ja som stále – dosť tvrdohlavo, čo je pre mňa typické a stálo ma to veľa síl a spôsobilo niekoľko ťažkých prehier – presadzoval svoj štýl. Nakoniec sa mi to vyplatilo. S retro vlnou som sa znova dostal do pozornosti a hoci to znie zvláštne, stal som sa akousi legendou Účka. Pozývali ma do zahraničia, hlavne do Anglicka a do Francúzska, kde sa dokonca okolo mňa a klubu vytvoril malý kult. Ja, ktorý som nikdy nehral ďalej ako vo Viedni, aj to v obskúrnych minikluboch ako Rhiz, som odrazu dorazil do Birminghamu a tam na mňa v továrenskej hale čakalo šesťsto mladých ľudí. Netajím, že to bol príjemný pocit a zadosťučinenie. Robil som, čo ma baví a ešte mi za to obstojne platili.
Vyšlo mi aj zopár nahrávok, väčšinou starších kúskov, ktoré však opäť získali istú aktuálnosť. Poskytol som dva dlhočizné rozhovory známym blogom a propagoval som Cabaret Voltaire, Can či Hectora Zazoua a spomínal na staré dobré časy. Ľudia vďaka tomu objavovali na Pirate Bay muziku, ktorá sa už bežne nenašla v distribúcii a hudobnú scénu, čo medzičasom temer zanikla. Zároveň mi väčšia popularita dala slobodu. Mohol som do tanečného setu pustiť Captaina Beefhearta alebo Maxa Tundru a fungovalo to. Raz som dokonca uprostred noci zahral kúsok z piesne Gustava Mahlera a dav šalel, hoci určite nemal šajn, čo vlastne počuje. Pred nedočkavou masou v hangári som na začiatku vystúpenia pustil predohru k Wagnerovmu Parsifalovi, čo je podľa mňa prvý ambient v dejinách hudby, a nevypískali ma, hádam sa im to aj páčilo.
V Účku som hral najradšej, hoci som tam dostával o jednu nulu nižší honorár ako v cudzine. Ten undergroundový brloh mal nadčasové čaro, ktoré vzniklo zo spojenia vojenskej strohosti a surovej industriálnej architektúry. Kto prišiel do Bratislavy a naozaj sa zaujímal o muziku, radšej išiel tam ako do niektorého z nových klubov pre zbohatlíkov, ktoré sa v Bratislave po kríze vyrojili ako huby po daždi.
Občas sa stávali neskutočné veci. Napríklad raz v sobotu sa zjavil na bare starý Steve Beckett, šéf labelu Warp Records. Do rána sme spolu pili borovičku a rozprávali sme sa o knihách Davida Toopa a o memoároch Johna Peela a ja som ho prehovoril, aby sa nakoniec postavil za mixpult a dohral noc. Raz sa tam vraj zastavil Damon Albarn a pochválil dobrý zvuk, ale to sa zrejme niekomu snívalo.
Myslel som si, že som v Účku zažil všetko. Najväčšie žúry, najtvrdšie pády, drsné policajné razie, bankrot dvoch promotérov aj dva ťažké rozchody, z ktorých jeden sa skončil na polícii a neskôr na súde. Raz som bol hore v DJ búde taký ožratý, že som ošablil gramce hlavného hosťa noci, slávneho černošského dídžeja z Detroitu, a na fórach ma strhali tak, až som si myslel, že na mňa už nikdy nikto nepríde – tak vyvrcholil môj trojtýždňový alkoholický záťah. Inokedy sa mi stalo, že som sa nafetovaný prebral päť kilometrov za rakúskou hranicou v snehu a dodnes nemám šajnu, ako som sa tam ocitol. Keď som prežíval zlé obdobie, šiel som na doraz a zlých období som mal za sebou až priveľa. Ale to všetko nebolo vôbec nič oproti tejto noci.
Prišiel posledný júnový piatok. Pre mňa znamenali piatky v Účku vždy niečo výnimočné: tradíciu a štandard. Už zopár dní trvalo lahodne slnečné leto s osviežujúcim vetrom. Nad UFO mostom sa čnela čierna obloha s matným bielym mesiacom a blikajúcimi hviezdami. Mal som hrať od jednej, tak som prišiel trocha skôr. Pred bránou sa hadil dav a užíval si vlahú noc. Popíjalo sa pivo a balili džointy. Predieral som sa ľuďmi a každú chvíľu ma zastavovali návštevníci. S niektorými som sa pozdravil, s inými som sa aj krátko objal či letmo pobozkal.
Vošiel som dnu. Dvojité mreže a pôsobivá tmavá chodba vo mne odjakživa vyvolávali dojem brány do uzavretej pevnosti. Dlhý tunel postriekaný graffiti sa na konci stáčal doľava, hneď za dverami veľkými ako na trezore najväčšej banky sveta.
Vnútri už bolo plno. Klenbový strop zalieval farebný jas. Klub je svet, ktorý sa riadi vlastnými zákonmi. Územie nikoho a všetkých, akoby mimo času, kde všetci sú nikto, a predsa je každý dôležitý. Účko je bývalý atómový bunker pod hradnou skalou. Osemdesiatpäť metrov vyššie stojí bratislavský hrad a prvé oppidum tam postavili už Kelti. Nízka kamenná hora pri Dunaji proste mala niečo do seba. Už dávno ju prešpikovali tunely. Účko tvorilo iba zlomok z rozsiahleho systému chodieb, z ktorých niektoré pochádzali ešte z tereziánskych čias a iné z éry komunistickej atómovej hystérie.
Unudené decká za barom trpezlivo chlastali. V Účku vždy každý na niečo čaká a občas to príde, ale nie vždy. Ja som v ten večer na nič nečakal, no len čo si moje oči zvykli na prítmie, zbadal som Sylviu. Nepohol som sa z miesta. Napriek rachotu rytmov som jasne počul zrýchlený rytmus svojho srdca. V zlomku sekundy som si uvedomil, že som ju nevidel vyše roka, čo bol rekord, pretože sme sa kedysi stretávali veľmi často. Až príliš.
Sylviin profil sa ligotal v mihotavých plameňoch svetla. Uprene som sa díval na jej dlhé svetlé vlasy rozpustené na pleciach, na takmer priezračnú tvár. Štíhla vzpriamená postava prekypovala ženskosťou. Zbadala ma a ustarostene sa na mňa pozrela veľkými zelenými očami. Obaja sme vedeli, čo sa takmer stalo, keď sme sa naposledy stretli. Jej prítomnosť som považoval za porušenie dohody, ktorú sme uzavreli. Poznal som Sylviu veľmi dlho. Jej úzky a dychtivý hlas. Jej šepot hebký ako mach, keď mi vravela údajne dôležité veci. Poznal som ju dlho, ale zďaleka nie tak dlho ako jej muža.
Oliver bol odjakživa môj najlepší kamoš. Dlho sme boli nerozluční, vždy a všade spolu. Aj hrávať nás pozývali vo dvojici. Na Facebooku som mal o tri nuly viac priateľov ako v skutočnosti. No čím som bol známejší, tým menej ľudí mi, paradoxne, len tak zavolalo, ako sa mám a čo práve robím. S Oliverom som priateľ na FB nebol. Načo? Nepotrebovali
sme internet, aj bez neho sme o sebe vedeli všetko. Ani on mi už netelefonoval.
S Oliverom som kedysi chodil na klavír, spolu s ním som v prvom ročníku konzervatória skúšal mixovať na gramofónoch, spolu sme zorganizovali prvý žúr, spolu sme bookovali zahraničných hostí do Účka. V priebehu toľkých rokov sme zvykli tvoriť dvojicu priam zrastenú všetkými nervami. Aj Sylviu sme spoznali spolu.
Hoci to najprv vyzeralo inak, napokon sa s ňou dal dokopy Oliver a veci sa zmenili. Tvrdohlavo opakoval, že už chce trvalý vzťah na celý život. On si dokončil vysokú školu, ja nie. On prestal hrávať, ja som pokračoval, hoci si myslím, že mu to šlo lepšie ako mne. Už sme sa nestretávali tak často. Smrteľne sa urazil, keď som mu povedal, že Sylvia je podľa mňa dievča skôr na pozeranie ako na rozprávanie. Nechutným spôsobom mi vyhodil na oči môj životný štýl so známosťami na jednu noc, drogami a ešte veľa iných vecí.
Naštval som sa, najmä preto, že povedal pravdu. Lenže mne sa už po všetkých rozchodoch nechcelo vzťah ani len začínať, nieto udržiavať. Zlenivel som, bol som pohodlný a rozmaznaný svojím životným štýlom. Z Účka som po piatkovej noci skoro nikdy nechodieval sám. No vekový rozdiel medzi mnou a často ešte tínedžerkami sa už riadne roztváral.
Pozdravil som Sylviu a nebolo mi do reči. Civel som sa na jej pery a neurčito som si domýšľal piate cez deviate. Jej podlhovasté žiarivé a rozbehané oči akoby chceli spočinúť na niekoľkých tvárach naraz. Povedala mi, že Oliver pracuje v Ríme, darí sa mu, a ona stále trčí sama doma, tak si konečne vyrazila von. Veril som jej asi tak každé desiatej slovo.
Oliver pred dvoma rokmi získal dobrý post na veľvyslanectve. Jeho odchod som považoval viac-menej za útek od Sylvie. Postupne sa jeden druhému vzdialili. Vypukla tichá vojna mlčaní, klamstiev a hlúpych zmierovaní. Vo vzťahu s Oliverom sa Sylvia stávala zo dňa na deň nezadržateľne inou ženou – naštvanou, nespokojnou, plnou nevyslovených výčitiek. Každé Oliverove slovo prijímala hnevlivým zábleskom očí a on sa pri nej menil takmer na prízrak. Aj keď stál blízo mňa, nachádzal sa ďaleko, samota ho obklopovala ako ticho, ktoré vyhľadával, pretože na hudbu zanevrel. Nevedeli spolu žiť, ale ani sa rozísť, zachvátení akousi nepochopiteľnou nerozhodnosťou.
Počúval som Sylviu na pol ucha, pretože som nástojčivo túžil ochutnať jej pery a možno aj ústa. Presne, ako keď som ju tu zbadal prvýkrát. Bol som rád, že už musím ísť hrať. V hlave som mal chaos. Klub pomaľovali striebristé a meňavé záblesky, ktoré sa odrážali na múroch aj na cigaretovom dyme a rozširovali priestor. Horiace konce cigariet stúpali a klesali ako nerozlúštiteľné znamenia. Stroboskop chrlil čiernobiely mechanický balet. Natisnuté telá sa kolísali a ja som cestou cez parket narážal do spotených postáv.
Od začiatku som hral s nasadením, vášnivo, pozorne a neúprosne, a pritom úsporne. Sústredil som sa na každý beat. Všímal som si nenápadné znaky, ktoré možno unikli aj pozornosti producenta, keď zmizol v zvukovej džungli svojho tracku. Taký bol odjakživa môj postoj k hudbe. Nikdy som nepočúval pohŕdavo, polovičato, ako ten, koho zavolali na božskú
hostinu a v jedle sa špára iba špičkou vidličky. Chcel som
ľudí baviť, ale zároveň hudbou aj niečo vypovedať, alebo sa o
to aspoň pokúsiť.
Pustil som svoju naslávnejšiu platňu. Desať sekúnd z nej použil mobilný operátor v minuloročnej letnej kampani, čo mi tvrdé jadro scény nikdy neodpustilo. Ruky šli nad hlavy a prišiel prvý vrchol noci. Klub zmeravel v pohybe, vôni aj sile.
Hodinu a pol som neodvrátil zrak od gramofónov a mixu. Keď som sa znova odvážil pozrieť na ľudí, Sylvia na mňa zdola uprene hľadela spýtavými, široko roztvorenými očami. Keď tancovala, plecia spúšťala nižšie a na lícach sa jej zapaľoval oheň. Bola taká krásna, že som v ohromení urobil zlý mix. Našťastie chybu postrehlo iba zopár znalcov a ktosi mi ukázal prostredník.
Čo tu hľadala? Nedokázal som sa sústrediť. Z mysle mi neschádzal jej obraz, ktorý mi prevrátil vedomie naruby. Zrazu mi zadúšajúce a teplé prostredie prekážalo. Zahmlieval sa mi pohľad. Keby som mohol, okamžite idem von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vypil som ľadové pivo rovno z fľaše. Pokožka mi blčala v jednom ohni. Noc rýchlo plynula pod klenbou bez hviezd. Ľudia podo mnou, ovinutí závojom dymu, akoby patrili do iného rozmeru skutočnosti.
O štvrtej ráno sa Účko vždy pár ráz do roka zmenilo na hroznú divočinu. Zdalo sa mi, že tá noc prišla aj dnes. Stávalo sa to najmä, keď sa prirýchlo zdevastovali ochrankári a vykašľali sa na prácu. Díleri sa vyrojili ako kobylky, šnupalo sa na barovom pulte a súložilo na záchodoch. Borovička tiekla potokom a klub sa celkom vymkol spod kontroly. Jednoducho Účko, o ktorom snívali autori stredoeurópskeho bedekra Lonely Planet. Brloh, aký návštevníkom mesta sľubovali miestni couch surferi.
Stál som so slúchadlami na ušiach a prenikol ma pocit, že už ďalej nevládzem, že to takto jednoducho dlhšie nejde, hodinu, ani minútu, dokonca ani sekundu. Všetky myšlienky sa mi zhutnili do jediného čierneho bodu v mozgu, kde sa pretli prebdené noci a prespaté dni, vyfajčené cigarety a vypité poháriky, premárnené šance a nesplnené sny. Klub, Sylvia, ľudia a zvuky vo mne vyvolávali také intenzívne emócie a zároveň až akýsi meditatívny tranz, akoby sa práve v tej chvíli muselo niečo stať, nielen so setom, ktorý som hral, ale s celým mojím životom, so všetkým, čo som robil a po čom som túžil. Inak sa z toho zlého sna už nezobudím. Desilo ma, ako veľmi chcem ženu svojho najlepšieho priateľa. Videl som oslepujúce svetlá, les zdvihnutých rúk a nekonečné steny krytu. Koniec. Dosť. Uprel som oči do ničoty a prvý raz v živote som jednoducho uprostred skladby zastavil platňu. Prestal som hrať.
Na okamih nastalo hrobové ticho. Len hukot ozvien ešte niesol čoraz slabšie zvuky do rozvetvených útrob skaly, až kamsi k prastarým základom hradu. Potom sa rozpútalo peklo. Ľudia šaleli. V klube bolo horúco ako v peci. Zo stropu kvapkala voda a steny sa potili. Záblesky viečok, jačanie a výkriky. Rozbolela ma hlava, lenže bola to takmer zázračná bolesť, ktorú vyvolala čistá ľadová borovička, keď mi stekala z fľaše rovno do hrdla.
Zašil som sa do poslednej miestnosti, ktorá sa v Účku nachádzala a o ktorej sa v Lonely Planet nepísalo. V pološere som sa oprel o stenu, aby som nespadol a čakal som. Vedel som, kto ďalší tú zašiváreň ešte pozná.
Len čo Sylvia vošla, zaboril som prsty do jej vlasov. Ústa som už mal na jej holom pleci. Ruky sa mi rozbehli loviť. Habkal som po háčikoch na podprsenke. Bozkával som ju čoraz bližšie pri ústach, vyhladnutý dávnou túžbou. Poskytla mi jazyk a sliny. Jej stehná sa roztvárali pod mojou dlaňou, čo sa kĺzala od kolien nahor. Všetko sa poddávalo neskutočnosti polosna. Každý nový ošiaľ zaslepoval oči a spaľoval až do zamdletia.
Za chrbtom zúrila párty. Mesto síce ležalo na dosah, no mne sa zdalo vzdialené celé hodiny či storočia. Mal som pocit, že Bratislavu a klub postavili iba pre mňa a pre Sylviu.
Vzápätí som takmer prišiel o sluch. Sirénu som za tie roky v Účku nepočul ani raz, považoval som ju za legendu, neveril som, že naozaj funguje. Nič také desivé som v živote nepočul, ani v TV vo finále slovenských pesničkových súťaží. Prenikavý tón sa vrezal do priestoru a násobil sa v ňom. Bleskovo som zvažoval. Účko stále patrilo Civilnej obrane. Okamžite som sa presunul do sály, aby som videl, čo sa deje a hádam aj vypol ten ohlušujúci randál, čo sa mi, samozrejme, nepodarilo. Šuškalo sa, že došlo k havárii v neďalekej jadrovej elektrárni. Vzápätí sa to poprelo. Vraj unikla rádioaktivita, vyhlásili poplach a hrozí katastrofa. Nie, je to hoax. Alebo predsa? Do uší mi búšil akustický tlak viac ako stodvadsaťpäť decibelov. Nastali čudné, horúčkovité minúty, chaos, v ktorom sa ako vo víre krútili najprotichodnejšie vyjadrnia, podozrenia, nádeje, radosti aj utrepenie. Nemal som šajnu, komu veriť. Predstava konca oživovala najskrytejšie myšlienky.
Nastal pohyb. Muži v lesklých oranžových plášťoch a s dýchacími maskami na tvárach otvárali bežne neprístupné chodby. Odomkli aj prechod do strelnice za stenou, kde sa robil výcvik policajtov, ale kam si chodievali zastrieľať aj poslanci, ktorí sídlili o niekoľko geologických vrstiev vyššie.
V priebehu desiatich minút dorazil dav a naplnil klub do prasknutia. Mašinéria záchrany nahnala do krytu ľudí rozdelených podľa obvodov. Podarilo sa vypnúť sirénu a aktivovať generátor, starý motorový stroj na naftu, ktorý sa nachádzal za šatňou. Červené svetlo ožiarilo ďalšie tunely. Zdravotné sestry rozdávali vodu a konzervy s trvanlivosťou do roku 2020. Dôchodcovia zízali, kam sa chodia zabávať vnúčatá. Ale určite neboli v takom šoku ako Oliver. Zbadal ma vedľa Sylvie, ktorá mala na mokrom čele navreté žily, v očiach rozšírené zrenice a líca jej blčali.
Samozrejme, že Oliver už v Ríme nepracoval. Vrátil sa domov, aby s ňou znova skúsil žiť. Z jeho tváre bledej ako stena mi bolo jasné, že prišiel na vlastný poplach. Biedne som zahral, že sme stále najlepší priatelia a vypustil som zopár absurdných žoviálností. Pociťoval som strašné rozpaky, ktoré som sa márne usiloval skryť pod maskou skromnej nespútanosti, ako sa obrňuje človek, čo chce dať najavo, že vie zachovať tajomstvo. Sylvia herecky excelovala. Štebotala a vášnivo ho objímala. Aj tvár sa jej stále menila a tiež dobre hrala.
Vyhovoril som sa, že musím opäť hrať. Vyšiel som hore a pustil som Tschernobyl, Harrisburgh, Sellafield, Hiroshima. Radioactivity is in the air for you and me. Radioactivity discovered by Madame Curie. Hral som na život a na smrť. Hral som tak, ako keby som hral v cele smrti svoj posledný set, ktorý mi ešte bachar dovolil.
Po dvoch skladbách ma vypli. Policajt, mladší odo mňa asi o desať rokov, sa na mňa oboril. Vypýtal som si od neho služobný preukaz a pohádali sme sa. Nejaký úradník z ministerstva vytiahol cédečko s hudbou na upokojenie ľudí v ťažkej situácii. Odmietol som a vzápätí som dostal svoj prvý úradný príkaz pustiť skladbu.
Z obalu CD na mňa pozerali fúzatí a pupkatí chlapi, ktorí vyzerali ako starí pornoherci oblečení v hypermarketových krojoch a v rukách držali malé retro synťáky. Premiérovo v dejinách klubu zadunel z reprákov insitný pseudo folklór pre masy. Dav ožil. Rozprúdila sa veľká tancovačka. Aj metropola tejto krajiny bez miest zostala v hĺbke dedinská a pri každej vhodnej príležitosti to prerážalo na povrch.
Nemalo zmysel protestovať. Vyrazil som radšej do útrob skaly. Ozveny niesli primitívne páčivé piesne do prekvapivej diaľky, no postupne slabli. Ako v halucinácii som rýchlo kráčal spleťou chodieb a podzemných križovatiek. V štáte kedysi postavili takmer dvetisíc krytov, kam by sa pri atómovej katastrofe ukrylo osem miliónov ľudí. Aj Účko bolo vybavené vlastným vetraním, protichemickým a protijadrovým vybavením a zásobou vody, jedla i liekov na krízové prežitie. Pozoroval som vetracie šachty aj inžinierske siete a kolektory, tie črevá mesta. Ale nezastavoval som sa, mal som dojem, že ma niekto presleduje. Alebo už na mňa doľahla drogová paranoja? Bál som sa jasne si uvedomiť, čo sa vlastne deje. Postupoval som ďalej a míňal som skupinky vystrašených aj rozjarených ľudí. Hnal ma popud objavovať, ale aj stupňujúci strach, že mi ktosi ide v pätách. Všadeprítomný tichý zvuk krokov ma miatol aj povzbudzoval. Dohady, ktoré mi vhupli do hlavy, boli také hrozivé, že som sa ich neodvážil domyslieť. Najradšej by som sa už nevrátil. Azda natrafím na tunel, ktorý mal smerovať od hradu popod Dunaj až na petržalskú stranu, alebo aspoň na chodbu, ktorou údajne chodievala Mária Terézia v podzemí zo svojho sídla až do domu U dobrého pastiera za milencom. A dakam zmiznem.
No veľkolepé tajné cesty boli len mestskými mýtmi. Zakaždým som skončil v slepej chodbe, pri hrubom múre z čiernych kvádrov a nemohol som ďalej. Naďabil som na pivnicu vinohradníka zo zbúranej Vydrice, na brlohy bezdomovcov na Zuckermandli, na zvyšky Kempelenovho vodovodu aj bunkre dvoch svetových vojen. Oddával som sa všetkým tým dojmom a sám seba som klamal, utekal som pred spomienkami a zatváral som oči pred tým, čo som tušil, že sa stane.
V jednom z najvzdialenejších mŕtvych ramien chodby ma Oliver dostihol. Okrem nás dvoch tak ďaleko nezašiel nikto. Kdesi vpredu klepotali podpätky zblúdenej chodkyne. Kvapkala voda a v rúrach tlmene hučalo. Nebolo úniku. Očakával som, že ma zmláti a bol som s tým vlastne zmierený. Celé roky som Sylviu celkom zbytočne miloval, chorobne som žiarlil a nahováral som si, že mi každým ďalším príšerným one night standom bude väčšmi ukradnutá. V rakúskom záveji som sa prebudil podchladený v deň, keď sa s ním dala dohromady. Keď sa nasťahovali do spoločného bytu, prišli moje tri týždne s nehoráznymi opicami každé ráno a potom už aj každý večer, a keby nedošlo k verejnému škandálu v klube, zrejme by som teraz nestál zahnaný do kúta.
Chvíľu sa ani jeden z nás nepohol. Taký pohľad som uňho ešte nevidel. Každú sekundu som predpokladal útok. Dokonca som sa tešil na bolesť, pretože som dúfal, že prudko otupí a zahmlí všetko ostatné, že pachuť krvi v ústach nadlho prebije ostatné pocity. Potom mi Oliver tichým hlasom povedal dve vety, otočil sa a odišiel. Jeho vysoká silueta sa vzďaľovala, až sa stratila za zákrutou tunela v šere.
Nechcel by som, aby mi ešte niekedy v živote niekto povedal čosi také. Tie slová ma zranili oveľa viac než akékoľvek údery. Ale asi by sa nič nemohlo zmeniť, keby som to nezažil.
Veľmi dlho som zostal stáť a počúval som, ako mi tuho a rýchlo bije srdce. Po divokých piatkoch v klube som mal často dojem, že som o rok ostarol, ale v tú noc akoby prešlo desaťročie. Vedel som, že sa zasa začína zlé obdobie, ale opakoval som si, že tentoraz sa už nesmie skončiť zle.
Z Účka som vyšiel sám. Až na obed, keď už o jednej konečne vypli hudbu a zažli svetlá. Aj v tom hroznom stave som jasne videl, že koniec sveta ešte naozaj nenastal. Bratislava, reálna až do rozpálenia očí a dotýkajúcich sa dlaní, nedotknuteľne žiarila, priklincovaná k rieke pod príklopom oblohy.
V Účku som hrával už v čase, keď väčšina dnešného publika ešte nebola na svete. Odvtedy sa udialo veľa vecí. Predovšetkým sa niekoľkokrát zmenila hudobná móda, no ja som stále – dosť tvrdohlavo, čo je pre mňa typické a stálo ma to veľa síl a spôsobilo niekoľko ťažkých prehier – presadzoval svoj štýl. Nakoniec sa mi to vyplatilo. S retro vlnou som sa znova dostal do pozornosti a hoci to znie zvláštne, stal som sa akousi legendou Účka. Pozývali ma do zahraničia, hlavne do Anglicka a do Francúzska, kde sa dokonca okolo mňa a klubu vytvoril malý kult. Ja, ktorý som nikdy nehral ďalej ako vo Viedni, aj to v obskúrnych minikluboch ako Rhiz, som odrazu dorazil do Birminghamu a tam na mňa v továrenskej hale čakalo šesťsto mladých ľudí. Netajím, že to bol príjemný pocit a zadosťučinenie. Robil som, čo ma baví a ešte mi za to obstojne platili.
Vyšlo mi aj zopár nahrávok, väčšinou starších kúskov, ktoré však opäť získali istú aktuálnosť. Poskytol som dva dlhočizné rozhovory známym blogom a propagoval som Cabaret Voltaire, Can či Hectora Zazoua a spomínal na staré dobré časy. Ľudia vďaka tomu objavovali na Pirate Bay muziku, ktorá sa už bežne nenašla v distribúcii a hudobnú scénu, čo medzičasom temer zanikla. Zároveň mi väčšia popularita dala slobodu. Mohol som do tanečného setu pustiť Captaina Beefhearta alebo Maxa Tundru a fungovalo to. Raz som dokonca uprostred noci zahral kúsok z piesne Gustava Mahlera a dav šalel, hoci určite nemal šajn, čo vlastne počuje. Pred nedočkavou masou v hangári som na začiatku vystúpenia pustil predohru k Wagnerovmu Parsifalovi, čo je podľa mňa prvý ambient v dejinách hudby, a nevypískali ma, hádam sa im to aj páčilo.
V Účku som hral najradšej, hoci som tam dostával o jednu nulu nižší honorár ako v cudzine. Ten undergroundový brloh mal nadčasové čaro, ktoré vzniklo zo spojenia vojenskej strohosti a surovej industriálnej architektúry. Kto prišiel do Bratislavy a naozaj sa zaujímal o muziku, radšej išiel tam ako do niektorého z nových klubov pre zbohatlíkov, ktoré sa v Bratislave po kríze vyrojili ako huby po daždi.
Občas sa stávali neskutočné veci. Napríklad raz v sobotu sa zjavil na bare starý Steve Beckett, šéf labelu Warp Records. Do rána sme spolu pili borovičku a rozprávali sme sa o knihách Davida Toopa a o memoároch Johna Peela a ja som ho prehovoril, aby sa nakoniec postavil za mixpult a dohral noc. Raz sa tam vraj zastavil Damon Albarn a pochválil dobrý zvuk, ale to sa zrejme niekomu snívalo.
Myslel som si, že som v Účku zažil všetko. Najväčšie žúry, najtvrdšie pády, drsné policajné razie, bankrot dvoch promotérov aj dva ťažké rozchody, z ktorých jeden sa skončil na polícii a neskôr na súde. Raz som bol hore v DJ búde taký ožratý, že som ošablil gramce hlavného hosťa noci, slávneho černošského dídžeja z Detroitu, a na fórach ma strhali tak, až som si myslel, že na mňa už nikdy nikto nepríde – tak vyvrcholil môj trojtýždňový alkoholický záťah. Inokedy sa mi stalo, že som sa nafetovaný prebral päť kilometrov za rakúskou hranicou v snehu a dodnes nemám šajnu, ako som sa tam ocitol. Keď som prežíval zlé obdobie, šiel som na doraz a zlých období som mal za sebou až priveľa. Ale to všetko nebolo vôbec nič oproti tejto noci.
Prišiel posledný júnový piatok. Pre mňa znamenali piatky v Účku vždy niečo výnimočné: tradíciu a štandard. Už zopár dní trvalo lahodne slnečné leto s osviežujúcim vetrom. Nad UFO mostom sa čnela čierna obloha s matným bielym mesiacom a blikajúcimi hviezdami. Mal som hrať od jednej, tak som prišiel trocha skôr. Pred bránou sa hadil dav a užíval si vlahú noc. Popíjalo sa pivo a balili džointy. Predieral som sa ľuďmi a každú chvíľu ma zastavovali návštevníci. S niektorými som sa pozdravil, s inými som sa aj krátko objal či letmo pobozkal.
Vošiel som dnu. Dvojité mreže a pôsobivá tmavá chodba vo mne odjakživa vyvolávali dojem brány do uzavretej pevnosti. Dlhý tunel postriekaný graffiti sa na konci stáčal doľava, hneď za dverami veľkými ako na trezore najväčšej banky sveta.
Vnútri už bolo plno. Klenbový strop zalieval farebný jas. Klub je svet, ktorý sa riadi vlastnými zákonmi. Územie nikoho a všetkých, akoby mimo času, kde všetci sú nikto, a predsa je každý dôležitý. Účko je bývalý atómový bunker pod hradnou skalou. Osemdesiatpäť metrov vyššie stojí bratislavský hrad a prvé oppidum tam postavili už Kelti. Nízka kamenná hora pri Dunaji proste mala niečo do seba. Už dávno ju prešpikovali tunely. Účko tvorilo iba zlomok z rozsiahleho systému chodieb, z ktorých niektoré pochádzali ešte z tereziánskych čias a iné z éry komunistickej atómovej hystérie.
Unudené decká za barom trpezlivo chlastali. V Účku vždy každý na niečo čaká a občas to príde, ale nie vždy. Ja som v ten večer na nič nečakal, no len čo si moje oči zvykli na prítmie, zbadal som Sylviu. Nepohol som sa z miesta. Napriek rachotu rytmov som jasne počul zrýchlený rytmus svojho srdca. V zlomku sekundy som si uvedomil, že som ju nevidel vyše roka, čo bol rekord, pretože sme sa kedysi stretávali veľmi často. Až príliš.
Sylviin profil sa ligotal v mihotavých plameňoch svetla. Uprene som sa díval na jej dlhé svetlé vlasy rozpustené na pleciach, na takmer priezračnú tvár. Štíhla vzpriamená postava prekypovala ženskosťou. Zbadala ma a ustarostene sa na mňa pozrela veľkými zelenými očami. Obaja sme vedeli, čo sa takmer stalo, keď sme sa naposledy stretli. Jej prítomnosť som považoval za porušenie dohody, ktorú sme uzavreli. Poznal som Sylviu veľmi dlho. Jej úzky a dychtivý hlas. Jej šepot hebký ako mach, keď mi vravela údajne dôležité veci. Poznal som ju dlho, ale zďaleka nie tak dlho ako jej muža.
Oliver bol odjakživa môj najlepší kamoš. Dlho sme boli nerozluční, vždy a všade spolu. Aj hrávať nás pozývali vo dvojici. Na Facebooku som mal o tri nuly viac priateľov ako v skutočnosti. No čím som bol známejší, tým menej ľudí mi, paradoxne, len tak zavolalo, ako sa mám a čo práve robím. S Oliverom som priateľ na FB nebol. Načo? Nepotrebovali
sme internet, aj bez neho sme o sebe vedeli všetko. Ani on mi už netelefonoval.
S Oliverom som kedysi chodil na klavír, spolu s ním som v prvom ročníku konzervatória skúšal mixovať na gramofónoch, spolu sme zorganizovali prvý žúr, spolu sme bookovali zahraničných hostí do Účka. V priebehu toľkých rokov sme zvykli tvoriť dvojicu priam zrastenú všetkými nervami. Aj Sylviu sme spoznali spolu.
Hoci to najprv vyzeralo inak, napokon sa s ňou dal dokopy Oliver a veci sa zmenili. Tvrdohlavo opakoval, že už chce trvalý vzťah na celý život. On si dokončil vysokú školu, ja nie. On prestal hrávať, ja som pokračoval, hoci si myslím, že mu to šlo lepšie ako mne. Už sme sa nestretávali tak často. Smrteľne sa urazil, keď som mu povedal, že Sylvia je podľa mňa dievča skôr na pozeranie ako na rozprávanie. Nechutným spôsobom mi vyhodil na oči môj životný štýl so známosťami na jednu noc, drogami a ešte veľa iných vecí.
Naštval som sa, najmä preto, že povedal pravdu. Lenže mne sa už po všetkých rozchodoch nechcelo vzťah ani len začínať, nieto udržiavať. Zlenivel som, bol som pohodlný a rozmaznaný svojím životným štýlom. Z Účka som po piatkovej noci skoro nikdy nechodieval sám. No vekový rozdiel medzi mnou a často ešte tínedžerkami sa už riadne roztváral.
Pozdravil som Sylviu a nebolo mi do reči. Civel som sa na jej pery a neurčito som si domýšľal piate cez deviate. Jej podlhovasté žiarivé a rozbehané oči akoby chceli spočinúť na niekoľkých tvárach naraz. Povedala mi, že Oliver pracuje v Ríme, darí sa mu, a ona stále trčí sama doma, tak si konečne vyrazila von. Veril som jej asi tak každé desiatej slovo.
Oliver pred dvoma rokmi získal dobrý post na veľvyslanectve. Jeho odchod som považoval viac-menej za útek od Sylvie. Postupne sa jeden druhému vzdialili. Vypukla tichá vojna mlčaní, klamstiev a hlúpych zmierovaní. Vo vzťahu s Oliverom sa Sylvia stávala zo dňa na deň nezadržateľne inou ženou – naštvanou, nespokojnou, plnou nevyslovených výčitiek. Každé Oliverove slovo prijímala hnevlivým zábleskom očí a on sa pri nej menil takmer na prízrak. Aj keď stál blízo mňa, nachádzal sa ďaleko, samota ho obklopovala ako ticho, ktoré vyhľadával, pretože na hudbu zanevrel. Nevedeli spolu žiť, ale ani sa rozísť, zachvátení akousi nepochopiteľnou nerozhodnosťou.
Počúval som Sylviu na pol ucha, pretože som nástojčivo túžil ochutnať jej pery a možno aj ústa. Presne, ako keď som ju tu zbadal prvýkrát. Bol som rád, že už musím ísť hrať. V hlave som mal chaos. Klub pomaľovali striebristé a meňavé záblesky, ktoré sa odrážali na múroch aj na cigaretovom dyme a rozširovali priestor. Horiace konce cigariet stúpali a klesali ako nerozlúštiteľné znamenia. Stroboskop chrlil čiernobiely mechanický balet. Natisnuté telá sa kolísali a ja som cestou cez parket narážal do spotených postáv.
Od začiatku som hral s nasadením, vášnivo, pozorne a neúprosne, a pritom úsporne. Sústredil som sa na každý beat. Všímal som si nenápadné znaky, ktoré možno unikli aj pozornosti producenta, keď zmizol v zvukovej džungli svojho tracku. Taký bol odjakživa môj postoj k hudbe. Nikdy som nepočúval pohŕdavo, polovičato, ako ten, koho zavolali na božskú
hostinu a v jedle sa špára iba špičkou vidličky. Chcel som
ľudí baviť, ale zároveň hudbou aj niečo vypovedať, alebo sa o
to aspoň pokúsiť.
Pustil som svoju naslávnejšiu platňu. Desať sekúnd z nej použil mobilný operátor v minuloročnej letnej kampani, čo mi tvrdé jadro scény nikdy neodpustilo. Ruky šli nad hlavy a prišiel prvý vrchol noci. Klub zmeravel v pohybe, vôni aj sile.
Hodinu a pol som neodvrátil zrak od gramofónov a mixu. Keď som sa znova odvážil pozrieť na ľudí, Sylvia na mňa zdola uprene hľadela spýtavými, široko roztvorenými očami. Keď tancovala, plecia spúšťala nižšie a na lícach sa jej zapaľoval oheň. Bola taká krásna, že som v ohromení urobil zlý mix. Našťastie chybu postrehlo iba zopár znalcov a ktosi mi ukázal prostredník.
Čo tu hľadala? Nedokázal som sa sústrediť. Z mysle mi neschádzal jej obraz, ktorý mi prevrátil vedomie naruby. Zrazu mi zadúšajúce a teplé prostredie prekážalo. Zahmlieval sa mi pohľad. Keby som mohol, okamžite idem von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vypil som ľadové pivo rovno z fľaše. Pokožka mi blčala v jednom ohni. Noc rýchlo plynula pod klenbou bez hviezd. Ľudia podo mnou, ovinutí závojom dymu, akoby patrili do iného rozmeru skutočnosti.
O štvrtej ráno sa Účko vždy pár ráz do roka zmenilo na hroznú divočinu. Zdalo sa mi, že tá noc prišla aj dnes. Stávalo sa to najmä, keď sa prirýchlo zdevastovali ochrankári a vykašľali sa na prácu. Díleri sa vyrojili ako kobylky, šnupalo sa na barovom pulte a súložilo na záchodoch. Borovička tiekla potokom a klub sa celkom vymkol spod kontroly. Jednoducho Účko, o ktorom snívali autori stredoeurópskeho bedekra Lonely Planet. Brloh, aký návštevníkom mesta sľubovali miestni couch surferi.
Stál som so slúchadlami na ušiach a prenikol ma pocit, že už ďalej nevládzem, že to takto jednoducho dlhšie nejde, hodinu, ani minútu, dokonca ani sekundu. Všetky myšlienky sa mi zhutnili do jediného čierneho bodu v mozgu, kde sa pretli prebdené noci a prespaté dni, vyfajčené cigarety a vypité poháriky, premárnené šance a nesplnené sny. Klub, Sylvia, ľudia a zvuky vo mne vyvolávali také intenzívne emócie a zároveň až akýsi meditatívny tranz, akoby sa práve v tej chvíli muselo niečo stať, nielen so setom, ktorý som hral, ale s celým mojím životom, so všetkým, čo som robil a po čom som túžil. Inak sa z toho zlého sna už nezobudím. Desilo ma, ako veľmi chcem ženu svojho najlepšieho priateľa. Videl som oslepujúce svetlá, les zdvihnutých rúk a nekonečné steny krytu. Koniec. Dosť. Uprel som oči do ničoty a prvý raz v živote som jednoducho uprostred skladby zastavil platňu. Prestal som hrať.
Na okamih nastalo hrobové ticho. Len hukot ozvien ešte niesol čoraz slabšie zvuky do rozvetvených útrob skaly, až kamsi k prastarým základom hradu. Potom sa rozpútalo peklo. Ľudia šaleli. V klube bolo horúco ako v peci. Zo stropu kvapkala voda a steny sa potili. Záblesky viečok, jačanie a výkriky. Rozbolela ma hlava, lenže bola to takmer zázračná bolesť, ktorú vyvolala čistá ľadová borovička, keď mi stekala z fľaše rovno do hrdla.
Zašil som sa do poslednej miestnosti, ktorá sa v Účku nachádzala a o ktorej sa v Lonely Planet nepísalo. V pološere som sa oprel o stenu, aby som nespadol a čakal som. Vedel som, kto ďalší tú zašiváreň ešte pozná.
Len čo Sylvia vošla, zaboril som prsty do jej vlasov. Ústa som už mal na jej holom pleci. Ruky sa mi rozbehli loviť. Habkal som po háčikoch na podprsenke. Bozkával som ju čoraz bližšie pri ústach, vyhladnutý dávnou túžbou. Poskytla mi jazyk a sliny. Jej stehná sa roztvárali pod mojou dlaňou, čo sa kĺzala od kolien nahor. Všetko sa poddávalo neskutočnosti polosna. Každý nový ošiaľ zaslepoval oči a spaľoval až do zamdletia.
Za chrbtom zúrila párty. Mesto síce ležalo na dosah, no mne sa zdalo vzdialené celé hodiny či storočia. Mal som pocit, že Bratislavu a klub postavili iba pre mňa a pre Sylviu.
Vzápätí som takmer prišiel o sluch. Sirénu som za tie roky v Účku nepočul ani raz, považoval som ju za legendu, neveril som, že naozaj funguje. Nič také desivé som v živote nepočul, ani v TV vo finále slovenských pesničkových súťaží. Prenikavý tón sa vrezal do priestoru a násobil sa v ňom. Bleskovo som zvažoval. Účko stále patrilo Civilnej obrane. Okamžite som sa presunul do sály, aby som videl, čo sa deje a hádam aj vypol ten ohlušujúci randál, čo sa mi, samozrejme, nepodarilo. Šuškalo sa, že došlo k havárii v neďalekej jadrovej elektrárni. Vzápätí sa to poprelo. Vraj unikla rádioaktivita, vyhlásili poplach a hrozí katastrofa. Nie, je to hoax. Alebo predsa? Do uší mi búšil akustický tlak viac ako stodvadsaťpäť decibelov. Nastali čudné, horúčkovité minúty, chaos, v ktorom sa ako vo víre krútili najprotichodnejšie vyjadrnia, podozrenia, nádeje, radosti aj utrepenie. Nemal som šajnu, komu veriť. Predstava konca oživovala najskrytejšie myšlienky.
Nastal pohyb. Muži v lesklých oranžových plášťoch a s dýchacími maskami na tvárach otvárali bežne neprístupné chodby. Odomkli aj prechod do strelnice za stenou, kde sa robil výcvik policajtov, ale kam si chodievali zastrieľať aj poslanci, ktorí sídlili o niekoľko geologických vrstiev vyššie.
V priebehu desiatich minút dorazil dav a naplnil klub do prasknutia. Mašinéria záchrany nahnala do krytu ľudí rozdelených podľa obvodov. Podarilo sa vypnúť sirénu a aktivovať generátor, starý motorový stroj na naftu, ktorý sa nachádzal za šatňou. Červené svetlo ožiarilo ďalšie tunely. Zdravotné sestry rozdávali vodu a konzervy s trvanlivosťou do roku 2020. Dôchodcovia zízali, kam sa chodia zabávať vnúčatá. Ale určite neboli v takom šoku ako Oliver. Zbadal ma vedľa Sylvie, ktorá mala na mokrom čele navreté žily, v očiach rozšírené zrenice a líca jej blčali.
Samozrejme, že Oliver už v Ríme nepracoval. Vrátil sa domov, aby s ňou znova skúsil žiť. Z jeho tváre bledej ako stena mi bolo jasné, že prišiel na vlastný poplach. Biedne som zahral, že sme stále najlepší priatelia a vypustil som zopár absurdných žoviálností. Pociťoval som strašné rozpaky, ktoré som sa márne usiloval skryť pod maskou skromnej nespútanosti, ako sa obrňuje človek, čo chce dať najavo, že vie zachovať tajomstvo. Sylvia herecky excelovala. Štebotala a vášnivo ho objímala. Aj tvár sa jej stále menila a tiež dobre hrala.
Vyhovoril som sa, že musím opäť hrať. Vyšiel som hore a pustil som Tschernobyl, Harrisburgh, Sellafield, Hiroshima. Radioactivity is in the air for you and me. Radioactivity discovered by Madame Curie. Hral som na život a na smrť. Hral som tak, ako keby som hral v cele smrti svoj posledný set, ktorý mi ešte bachar dovolil.
Po dvoch skladbách ma vypli. Policajt, mladší odo mňa asi o desať rokov, sa na mňa oboril. Vypýtal som si od neho služobný preukaz a pohádali sme sa. Nejaký úradník z ministerstva vytiahol cédečko s hudbou na upokojenie ľudí v ťažkej situácii. Odmietol som a vzápätí som dostal svoj prvý úradný príkaz pustiť skladbu.
Z obalu CD na mňa pozerali fúzatí a pupkatí chlapi, ktorí vyzerali ako starí pornoherci oblečení v hypermarketových krojoch a v rukách držali malé retro synťáky. Premiérovo v dejinách klubu zadunel z reprákov insitný pseudo folklór pre masy. Dav ožil. Rozprúdila sa veľká tancovačka. Aj metropola tejto krajiny bez miest zostala v hĺbke dedinská a pri každej vhodnej príležitosti to prerážalo na povrch.
Nemalo zmysel protestovať. Vyrazil som radšej do útrob skaly. Ozveny niesli primitívne páčivé piesne do prekvapivej diaľky, no postupne slabli. Ako v halucinácii som rýchlo kráčal spleťou chodieb a podzemných križovatiek. V štáte kedysi postavili takmer dvetisíc krytov, kam by sa pri atómovej katastrofe ukrylo osem miliónov ľudí. Aj Účko bolo vybavené vlastným vetraním, protichemickým a protijadrovým vybavením a zásobou vody, jedla i liekov na krízové prežitie. Pozoroval som vetracie šachty aj inžinierske siete a kolektory, tie črevá mesta. Ale nezastavoval som sa, mal som dojem, že ma niekto presleduje. Alebo už na mňa doľahla drogová paranoja? Bál som sa jasne si uvedomiť, čo sa vlastne deje. Postupoval som ďalej a míňal som skupinky vystrašených aj rozjarených ľudí. Hnal ma popud objavovať, ale aj stupňujúci strach, že mi ktosi ide v pätách. Všadeprítomný tichý zvuk krokov ma miatol aj povzbudzoval. Dohady, ktoré mi vhupli do hlavy, boli také hrozivé, že som sa ich neodvážil domyslieť. Najradšej by som sa už nevrátil. Azda natrafím na tunel, ktorý mal smerovať od hradu popod Dunaj až na petržalskú stranu, alebo aspoň na chodbu, ktorou údajne chodievala Mária Terézia v podzemí zo svojho sídla až do domu U dobrého pastiera za milencom. A dakam zmiznem.
No veľkolepé tajné cesty boli len mestskými mýtmi. Zakaždým som skončil v slepej chodbe, pri hrubom múre z čiernych kvádrov a nemohol som ďalej. Naďabil som na pivnicu vinohradníka zo zbúranej Vydrice, na brlohy bezdomovcov na Zuckermandli, na zvyšky Kempelenovho vodovodu aj bunkre dvoch svetových vojen. Oddával som sa všetkým tým dojmom a sám seba som klamal, utekal som pred spomienkami a zatváral som oči pred tým, čo som tušil, že sa stane.
V jednom z najvzdialenejších mŕtvych ramien chodby ma Oliver dostihol. Okrem nás dvoch tak ďaleko nezašiel nikto. Kdesi vpredu klepotali podpätky zblúdenej chodkyne. Kvapkala voda a v rúrach tlmene hučalo. Nebolo úniku. Očakával som, že ma zmláti a bol som s tým vlastne zmierený. Celé roky som Sylviu celkom zbytočne miloval, chorobne som žiarlil a nahováral som si, že mi každým ďalším príšerným one night standom bude väčšmi ukradnutá. V rakúskom záveji som sa prebudil podchladený v deň, keď sa s ním dala dohromady. Keď sa nasťahovali do spoločného bytu, prišli moje tri týždne s nehoráznymi opicami každé ráno a potom už aj každý večer, a keby nedošlo k verejnému škandálu v klube, zrejme by som teraz nestál zahnaný do kúta.
Chvíľu sa ani jeden z nás nepohol. Taký pohľad som uňho ešte nevidel. Každú sekundu som predpokladal útok. Dokonca som sa tešil na bolesť, pretože som dúfal, že prudko otupí a zahmlí všetko ostatné, že pachuť krvi v ústach nadlho prebije ostatné pocity. Potom mi Oliver tichým hlasom povedal dve vety, otočil sa a odišiel. Jeho vysoká silueta sa vzďaľovala, až sa stratila za zákrutou tunela v šere.
Nechcel by som, aby mi ešte niekedy v živote niekto povedal čosi také. Tie slová ma zranili oveľa viac než akékoľvek údery. Ale asi by sa nič nemohlo zmeniť, keby som to nezažil.
Veľmi dlho som zostal stáť a počúval som, ako mi tuho a rýchlo bije srdce. Po divokých piatkoch v klube som mal často dojem, že som o rok ostarol, ale v tú noc akoby prešlo desaťročie. Vedel som, že sa zasa začína zlé obdobie, ale opakoval som si, že tentoraz sa už nesmie skončiť zle.
Z Účka som vyšiel sám. Až na obed, keď už o jednej konečne vypli hudbu a zažli svetlá. Aj v tom hroznom stave som jasne videl, že koniec sveta ešte naozaj nenastal. Bratislava, reálna až do rozpálenia očí a dotýkajúcich sa dlaní, nedotknuteľne žiarila, priklincovaná k rieke pod príklopom oblohy.