Zlatá horúčka ničí surinamský dažďový prales

Surinamský Krikie Nigi zlatý camp predstavuje presný vzor toho, ako zdevastovať životné prostredie. Z okna auta sme videli hromady bahna, kráter plný  spenenej ortuťou kontaminovanej vody a občas nejaký ten obhorený strom.  Skupinky remeselníkov a robotníkov, ktorí sa pohybujú takmer v rojoch medzi troskami, len aby našli nejaký ten zlatý prach. Každá smietka bola vykopaná a prehnaná cez zlatý test.  Skupinky tínedžerov prevŕtavajú zem zhrdzavenými rýpadlami, tak ako domorodci a vytvárajú obraz pekla. A toto celé bol voľakedy nepoškvrnený dažďový prales. Teraz je to posledná obeť zlatej horúčky, ktorá robí Surinam magnetom pre všetkých hľadačov bohatstva a šťastia na svete. Odhaduje sa, že tam pracuje tak 20, 000 baníkov a medzi týmito DIY baníkmi nájdeme majiteľov obchodov, kuchárov a vodičov. Zlatý priemysel krajiny vyprodukuje za rok 16, 5 tony zlata, ale na úkor toho znečisťuje vodu a všetok odpad ukladá do nespočetných hektárov dažďového pralesa. Prišli sme si to pozrieť na vlastné oči a zistiť, či niekto z tohto boomu ozaj zbohatne.

Keď naše auto vošlo do campu, stretli sme ženu s olivovou pokožkou ako sa tmolila dole špinavou cestou. V jednej ruke mala dáždnik a v druhej cigáro. Gilbert, náš sprievodca a takisto baník, sa vyklonil z okna a pozdravil ju po portugalsky. Vitajte v novom Suriname. Možno už nemajú svoju prírodu, ale zato majú brazílske prostitútky.

Surinam sa nachádza medzi Guayanou a Francúzskou Guaianou v severnom rohu južnej Ameriky. V minulosti bolo toto miesto známe ako „Divoké pobrežie“.  Holanďania a Briti strávili prvú polovicu 17. storočia bitkami oň.  Holanďania získali moc nad Surinamom v roku 1667 a zmenil ho na štát pestujúci kávu, kakao a iné komodity, ktoré mali v Európe väčšiu hodnotu ako ľudskosť a dôstojnosť.  Počas takmer dva a pol storočiach holandský plantážnici zamestnali robotníkov z najvzdialenejších kútov sveta.  To vysvetľuje prečo je surinamská populácia (560, 000) taká rozmanitá.  Väčšina ľudí sú teraz potomkovia západoafrických otrokov a otrokov zo severnej Indie a takisto nejakých z Jávy a Číny.

Zlatí kopáči zotrvali v svojich malých továrňach aj na prelome 20. storočia počas holandskej éry. Odvetvie kolabovalo a Surinam sa ešte aj pokúšal oslobodiť v roku 1960 a 70, nakoniec sa mu to však podarilo až v roku 1975. Potom, v 80-tych a 90- tych rokoch zlaté obchody ožili, ale v dôsledku vidieckej chudoby, osem rokov trvajúcej občianskej vojny a prílivom brazílskych baníkov , ktorí brali malý ohľad na hranice štátov, štát upadal. Veci pokračovali na začiatku milénia, keď nastali udalosti okolo 9/11- začal celosvetový dopyt zlata. Ceny stúpli, prišli noví baníci- hocijakí chalani so smiešnymi nástrojmi- a chceli si len v lese kopať cestu k lepšej budúcnosti.

Akurát sme vyšli z auta, keď sme uvideli opicu, ktorá svoje dni prežívala opretá a priviazaná. Prístrešok tejto opice je veľmi dobrý oproti tomu, v čom bývajú baníci. To je dôkaz, že niekto v campe ozaj ľúbi tohto chlapca. Pristúpili sme k nemu a on sa chcel hneď objímať. „Pomaznaj sa s ním.“ povedal okoloidúci baník. „On je ten typ.“ Kirikie Nigiho „Čínsky obchod“ ponúkajúci všetko od raňajkových cereálií po ortuť je postavený otrasnejšie než príbytok tej opice. Steny sú pozliepané z červeného hliníka.  A na dverách visí obrovský priemyselný zámok.   Takmer každý surinamský zlatý tábor má takýto „Čínsky obchod“ a všetky sú podobne stavané. Ak obchody nejdú, tak ich proste zatvoria. Obchody sú vlastnené a prevádzkované niektorým imigrantom, ktorí sú známi ako „echte Chinezen“, čo po holandsky znamená pravý Číňan.  Čo ich odlišuje od surinamských Číňanov, ktorí sú potomkami prisťahovalcov z 19. storočia.

Echte Chinezen sú veľmi nepriateľskí, pretože sú to podnikatelia z veľmi ziskového dodávateľského reťazca, ktorý udržuje surinamských baníkov nakŕmených a zamestnaných. Číňanov sme videli všade, dokonca aj v najodľahlejších zlatých táboroch. Jednu mesačnú noc, počas kúpania v rieke, čo je jediný prístupový bod pre baníkov do Gunsi gold campu sme videli  čln z 50- tych rokov ako ho ťahajú na breh.  Čínsky kapitán odovzdal bez slova tri sudy pohonných látok na čln indiánskemu koncesnému manažérovi, ten ich naložil na svoje plavidlo a  odišiel späť na rieku. Pravdepodobne po ďalšie zásielky.

Čínsky obchod Kirikie Nigisiho je veľmi odlišný, pretože sa v ňom dá platiť hotovosťou. Obchody v odľahlejších častiach uznávajú jedine zlato a tie ceny sú zlodejské. Plechovka coly môže stáť od jedného do piatich decigramov (5- 25 dolárov), závisí to od toho, ako ďaleko od civilizácie ste- a v krajine, kde máte len zopár asfaltových ciest sa viete veľmi ľahko dostať mimo civilizácie. Ale Kirikie Nigi je v pohode 2 hodiny od hlavného  mesta Paramaribo, čo je veľmi atraktívne miesto pre dočasné skupinky ľudí, ktoré chcú platiť za nápoje surinamským dolárom. Jos, ktorý má niečo cez 40 a jeho nevlastný syn Cedric sú jednými z nich. Stretli sme sa s nimi v bani na okraji tábora.

Cedric a Jos sú marónskeho pôvodu, čo znamená, že sú potomkovia utečencov, ktorí si vybojovali nový domov v dažďovom pralese. Veľa zo surinamských „baníckych“ prác prebieha práve na pôde maróncov (nevieme, či je alebo nie je legálne sa o tom baviť), ale baníci sú povinní dať 10% z ich zlatého výnosu marónskym rodinám, ktoré im povolili sa tam usadiť. Cedric a Jos to majú zadarmo, odkedy je časť Kirike Nigisio pod správou Josovej vzdialenej rodiny. Jos a Cedric sú po víkendoch za vojakov. Žijú v Paramaribo, ale počas Cedricových jarných prázdnin sa vybrali na malý výlet za zlatom. Je to takmer milé vidieť ich pracovať spolu.  Kým Jos používa holé ruky na to, aby zotrel ortuť zo zlata, tak sa Cedric  potápa do kontaminovanej vody, aby nastavil čerpadlo. Nevyzerajú byť presvedčení, že tentoraz to bohatstvo vystrelí von, ale stále sú optimistickí a dúfajú, že nájdu dostatok zlata na pokrytie nákladov a benzínu na cestu sem. Samozrejme, mohli by mať šťastie. Jos sa dopočul, že niekto našiel 100 gramov minulý týždeň. Tu v Kirike Nigi.

V Kirike Nigi sme nestretli žiadnych milionárov a ani v iných táboroch naprieč Surinamom. Počuli sme chýry o vlastníkoch koncesií, ktorým rastie tuk v ich sídlach v Paramaribo a o posádkach, ktoré zarobia stovky tisíc dolárov len za jednu šichtu a svoje zarobené prachy prehýria za pár mesiacov. Mnoho baníkov, ktorých sme postretávali používajú lacné nástroje, na ktoré si museli naškriabať zo svojich nízkych platov z nádenných prác v Paramaribo. Ostatní kopú preto, lebo je na hovno nemať vôbec žiadny job. Banícky vzorec ako uspieť (vykop jamu, dúfaj v šťastie) vôbec nie je taký premyslený ako ten, ktorý používajú „pôvodní Číňania“ (zistiť, čo ľudia potrebujú a pýtaj za to čo najviac), ale aspoň si idú za tým, čo chcú. V krajinách ako Surinam, kde podľa odhadov žije asi 60% mestskej populácie pod hranicou chudoby nie je veľká šanca zbohatnúť .

Cesta od Kirike Nigiho je plná rozbitých rýpadiel. Tieto kúsky ukazujú spojenie neskúsenej práce a zlej techniky, čo je hnací motor zlatej horúčky, ale vedie len k nesplneným snom mnohých baníckych skupiniek. Odbočili sme zo špinavej cesty a namierili smerom k civilizácií.

Po ceste do Paramaribo sme sa zastavili v čínskej reštaurácií/ obchode. Keď sme jedli našu prehnane drahú vyprážanú ryžu zahliadli sme majiteľa ako sa na nás nervózne pozerá pomedzi kovovú klietku. Vedľa nás sedeli dve bacuľaté brazílske prostitútky. Jedna sa maznala s veľkým ružovým plyšovým medveďom- darček od klienta. Každého, kto prišiel sa pýtali, či ich nezvezie do najbližšieho zlatého campu, pretože počuli, že tam sa dá zarobiť viac prachov. Text a fotky: Kel O´Neill a Eline Jongsma Kel O´Neill a Eline Jongsma sú režiséri série dokumentov „Empire“ , ktoré sa viažu na dôsledky holandskej kolonizácie. Ich cestu po svete môžete sledovať na  sinisterhumanists.tumblr.com  a tiež si pozrite trailer na film o Suriname- tu.