Povaľač bez krajiny

​

V roku 1983 Edward Everett Hale publikoval poviedku s názvom "Muž bez krajiny". Je to varovný príbeh o Philipovi Nolanovi, poručíkovi Armády Spojených štátov, ktorý sa v záchvate hnevu vzdáva Ameriky. Odpoveďou mu je súdne nariadenie, aby strávil zvyšok života na mori, plaviac sa na lodiach bez akýchkoľvek správ z jeho krajiny. Nolan začne svoju cestu bez akejkoľvek ľútosti, avšak s postupom času na neho jeho stav "nepatriaci k štátu" doľahne. Jeho domovina mu chýba viac než jeho rodina alebo dotyk suchej zeme. Tesne pred jeho pohrebom na mori požiada, aby jeho náhrobný kameň niesol na jeho počesť nápis: "Na pamiatku Philipa Nolana, poručíka Armády Spojených štátov. Miloval svoju krajinu tak, ako žiaden muž predtým, avšak žiaden muž si nezaslúžil menej z jej rúk."

Toto staré rozprávanie o "mužovi bez krajiny" sa od Haleových dôb drasticky zmenilo. Otočiť sa chrbtom k vašej domovine, či už v reálnom živote alebo vo fikcii, už dnes nie je zemou otriasajúci rozvod s div nie biblickými následkami - je bežné (prinajmenšom nie nebežné), že ľudia žijú v zahraničí, držia dve alebo tri občianstva alebo úplne prerušia spojenie so svojou rodnou krajinou. Tak ako sa trhy a technológie okolo nás stávajú viac globálnymi, tak je aj pre ľudí prirodzené sa globalizovať.

Čo však ľudia bežne nerobia, je formálne pretnutie svojich národných vzťahov a následný vznik národa jedného človeka. I v našom tzv. plochom svete, v ktorom voľný obchod a blesková komunikácia robia z hraníc len pozostatok pre-digitálnej minulosti, tkanina našej existencie zostáva zlátaninou národov. Občianstvo je zásadné a tí, ktorí sú legálne bez občianstva, sú väčšinou opustení a neslobodní a ich právo na národnosť bolo odobrané represívnym režimom alebo skrze drakonickú byrokratickú chybu. Veľké medzivládne organizácie sú zamerané na pomoc takýmto bývalým občanom získať späť svoju štátnosť. Pozícia beznárodnosti jednoducho nie je situáciou, ktorú sa ktokoľvek rozhodne slobodne prijať.

Toto pravidlo má jednu pozoruhodnú výnimku: Mike Gogulski, 41ročný hacker, anarchista a pôvodne občan USA. Na sklonku roku 2008 vkráčal na americké veľvyslanectvo v Bratislave a vzdal sa svojho občianstva; neskôr, na znak vzdoru, spálil svoj pas. Je, so všetkou pravdepodobnosťou, jedinou žijúcou osobou, ktorá sa stala beznárodnostnou z vlastnej vôle.

V súčasnosti je online aktivistom zaoberajúcim sa témami súvisiacimi s anarchiou, ako je napríklad neduživá kryptomena Bitcoin a už mŕtvy trh Silk Road, na jeho blogu nostate.com. S Gogulskiho prácou som sa prvýkrát stretol roku 2011, keď som vyhľadával informácie ohľadom vzdania sa občianstva. Počet občanov USA, ktorí sa vzdávajú svojich pasov bol - a stále je - na vzostupe: vládne záznamy ukazujú, že zrieknutia vyskočili zo zopár stovák ročne na viac než 3000 v štvorročnom úseku pred rokom 2013. Toto je väčšinou kvôli novým daňovým zákonom, ktoré vyžadujú, aby každý občan USA ročne podával správu o svojich bankových účtoch a príjmoch bez ohľadu na to, či žije v USA alebo nie.

Avšak Gogulskeho motívy boli iné. Spôsob, akým to vidí on, je, že v prvom rade s ním nikto nekonzultoval fakt, že bude Američanom. "Vstúpil by som dobrovoľne do vzťahu s americkou vládou pre iný dôvod než ten, že by na mňa niekto mieril zbraňou? Nikdy,"povedal mi pri pohári whiskey a plechovkách piva v Progressbare, miestnom hackerskom priestore v Bratislave, kde trávi svoj čas. Gogulski, ktorý vyrástol blízko pomarančového hája na okraji Winter Parku v štáte Florida, nevidí žiaden dôvod na zapojenie sa do demokracie, bodka. "Oblbováky, čo sa spájajú s demokraciou, hovoria, že ľudia môžu voliť a zvoliť si vládu, akú chcú, ale to je klamstvo," vysvetlil, prechádzajúc sa po miestnosti. "Možno sa nám dostane možnosti si pofušovať do okrajových záležitostí, avšak centrálny organizmus štátov - vražda, krádež, znásilnenie - pokračuje ďalej.

Je ťažké hádať sa s takýmto vysvetlením, avšak stať sa beznárodnostným prináša viac problémov než riešení. Hlavným problémom je mobilita: takáto osoba môže cestovať v Európe vďaka európskym zákonom o voľnom pohybe, avšak nemôže ísť mimo Schengenu bez zaobstarania si víz, čo je proces, ktorý môže zabrať mesiace administratívnych ťažkostí.Ďalším problémom sú papierovačky: bez občianstva sa každodenné úlohy, ako je obdržanie vodičského preukazu či otvorenie bankového účtu, stávajú zaťažujúcimi skúškami a navyše, málokedy je kolónka "bez občianstva" na výber vo vládnych dokumentoch. K tomu všetkému, ľudia bez krajiny sa nemôžu dožadovať žiadnej vládnej ochrany, ak sa dostanú v zahraničí (i keď, čo znamená "za hranicami", keď pochádzate odnikadiaľ? Obklopuje nás sémantika bezobčianstva.) do ťažkostí.

Nie je námahou pojať Gogulskeho svedomité bezobčianstvo ako ofenzívu a to bezohľadnú: morálne poslanie neústupčivého bieleho amerického anarchistu konajúceho z pozície relatívne privilegovaného. Všimol by si niekto, ak by rovnakú vec urobila bangladéšska robotníčka z odevného priemyslu?

Gogulski si uvedomuje, že jeho situácia sa v ničom nepodobá na tú, v ktorej sa nachádzajú iní bez občianstva. Svoj čin vidí ako akt solidarity. "Občianstvo je nástroj triedneho delenia, nástrojom hierarchie, inštrumentom sociálnej kontroly," povedal mi. "Neexistuje žiadna rovnosť medzi občanom a neobčanom."

Pravdou je, oslobodiť sa môžete akurát tak od štátu. Na cestovanie Gogulski používa dokument o osobe bez občianstva vydaný slovenskými autoritami a kartu o pobyte v EÚ, ktorá vyzerá ako vodičský preukaz. V týchto nepríjemnostiach je určitá irónia. Chce sa, tak ako mnohí obyvatelia, ktorí sú znechutení svojou vládou, oslobodiť od všetkých spojení so štátnou mocou. Najmä sa chce vyslobodiť zo všetkých zverstiev spôsobených Spojenými štátmi a jeho bezobčianstvo je extrémnou formou zásadového protestu. Avšak tým, že stratil príslušnosť k štátu, sa dostal do pozície, v ktorej nemá ani kráľa, ani krajinu, ani možnosť opustiť EÚ. Je mnoho spôsobov, ktorými možno opísať nepríjemnosti, v ktorých sa Gogulski nachádza, avšak existuje jedna, ktorá je o niečo jasnejšia než ostatné: teoreticky je v obrovských sračkách.

Keď sa s ním rozprávate, nikdy by ste nespoznali, že Gogulski strávil už dekádu mimo Spojených štátov. Jeho prízvuk je neurčito z východného pobrežia, rozumie valnej väčšine narážok na populárnu a mainstreamovú americkú kultúru a sleduje správy zo Štátov rovnako ako ktokoľvek iný. Má asi 180 cm, plešatie a stavbu tela kedysi chudého počítačového nerda, ktorý vstupuje do stredného veku po živote strávenom s cibuľovými krúžkami a kolou. Keď má dobrý deň, je srdečný, prívetivý a prekypujúci nápadmi a myšlienkami, ktoré smerujú do konšpiračných vôd. K tomu je bipolárny, náchylný k závratným výškam a priepastným hĺbkam, počas ktorých ledva s niekým komunikuje, nieto vstane z postele. Približne tri týždne pred tým, než som ho mal navštíviť, moje zúrivé maily, telefonáty a SMS ostali nezodpovedané.Ten mesiac, ako mi neskôr povedal, bol tým priepastným.

Ale behom prvého predĺženého víkendu, čo sme spolu strávili v Bratislave, bol Gogulski v dobrej forme. Fajčil jednu cigaretu Phillip Morris za druhou, kúpi ich tu za trochu viac než 2 eurá, a v pohode do seba obrátil fľašu whiskey behom nášho prvého večera. Keď bola whiskey takmer na konci, začal sa hrabať v zásuvke a hľadať trávu. Keď konečne našiel šišku pochovanú vo veľkom balení kondómov, spravil si fajku z plechovky od piva.

Gogulski je v hackersko-anarchistických kruhoch niečo ako lokálna celebrita. Za toto isto vďačí svojmu bezobčianstvu: mesačne dostane dva až tri maily plné otázok od adeptov, ktorí by sa tiež radi zriekli svojho občianstva, prevažne Američanov. Je taktiež známy ako hráč v Bitcoin komunite. Peniaze na platenie účtov získava z Bitcoin-práčovne, inak "mixing", teda aplikácie, ktorá pridáva vrstvu anonymity k digitálnej stope kryptomeny.

Gogulski mal opletačky s právom krátko po tom, čo ho vyhodili z Orlando College, keď bol prichytený pri "phreakingu", teda kradnutí minút na diaľkové hovory v hodnote desiatok tisícov dolárov z lokálnych podnikov, aby mohol komunikovať s ďalšími hackermi. Jeho zadržanie v roku 1992 vyzerá ako vytrhnuté z huličskej komédie: bol nachytaný policajtom prezlečeným za ženu-poslíčka pre Domino a obvinený zo zločinu podľa Florida Communications Fraud Act. "Bolo to v prdeli. Šialené. Je to otrasný pocit, byť na titulnej stránke novín hneď vedľa správ o kalifornských rasových nepokojoch. Myslel som si, že pôjdem do väzenia," spomína. Jeho otec predal svoje zbierky známok a mincí, aby mohol zaplatiť za právnika, ktorý mu vybavil dohodu o vine a treste a teda zníženie trestu. Súčasťou jeho verejnoprospešných prác bolo i prednášať v miestnosti plnej policajtov o "hackerskej mentalite".

Mohlo by sa zdať, že osoba bez občianstva je mimo jurisdikcie každej krajiny, avšak Gogulski nie je vyňatý z medzinárodného práva. Osama bin Ládin, napríklad, sa stal neobčanom po tom, čo mu Saudská Arábia odobrala jeho národnosť v roku 1994; napriek tomu sa mu podarilo stať sa najhľadanejším mužom na svete (v skutočnosti, nedostatok prepojenia Al Kaidy s národným štátom je často uvádzaný ako jej najrafinovanejšia prednosť).

Slovenské autority môžu s Gogulskim zaobchádzať rovnako ako s ktorýmkoľvek iným obyvateľom. Avšak nie je jasné, akú formu právnej moci majú Spojené štáty. Hovorí, že je posmelený nízkym počtom vydaní ľudí zo Slovenska do Štátov, no i tak bedlivo sleduje záplavu zadržaní spojených s Bitcoinom. "Som si vedomý toho, že kedykoľvek budem musieť skončiť činnosť Bitcoin práčovne," povedal iba niekoľko týždňov pred zatvorením Mt. Gox Bitcoin zmenárne, ktoré spôsobilo zmiznutie Bitcoinov v hodnote miliónov dolárov. Začiatkom marca sa Gogulski vyjadril, že jeho činnosť nebola nijak ovplyvnená touto drámou. "Nič nové sa nedeje," napísal v maili.

Hoci nie je bežné pre aktivistov vyjadriť svoj postoj cez vzdanie sa občianstva, stalo sa to už i predtým: Garry Davis, pilot počas 2. svetovej vojny a bývalý Broadwayský herec, sa stal známym protivojnovým aktivistom, keď sa v roku 1948 rozhodol zbaviť sa všetkých väzieb so Spojenými štátmi. K tomuto rozhodnutiu dospel po bombardovaní Nemecka a strate svojho brata v boji; akonáhle konflikt skončil, Davis sa vyhlásil za "občana sveta číslo jedna" a až do svojej smrti počas minulého leta, vo veku 91 rokov, zostal bez príslušnosti ku krajine. Davis bol produktom shell šoku (reakcia pozorovaná u vojakov 1. a 2. svetovej vojny) a opojných dní povojnového internacionalizmu, zasväcujúcim svoj život propagácii "svetovej vlády", rúcaniu Spojených národov vďaka záľube Alberta Camusa v písaní preslovov, stanovaniu pred ambasádami a konzulátmi a častému zapadaniu do väzenia za nelegálne prekračovanie hraníc.

Gogulski veľmi rešpektuje Davisa, avšak nie je zástancom idey esperanto zjednoteného Jedného sveta, tak ako Davis. Gogulski sa identifikuje ako anarchista a agorista - chce vidieť svet bez centrálnej vlády, bodka. Jeho názorom je, že ak by ľudia boli odkázaní na svoje vlastné prostriedky, zorganizovali by sa do menších, spravodlivejších a menej krutých komunít, ktoré by umožnili ľudskosti rozkvitať nad rámec tých najbláznivejších snov. Perspektíva plná nádejí, avšak naivná. "Stále som proste veril, že ľud skutočne má schopnosť dostať nás von z tých hnusných sračiek, do ktorých sme sa dostali," povedal, odkazujúc, okrem ďalších vecí, na násilie, vojny, dozor a podrobenosť. "Je to autoritárske nastavenie mysle. Predstava, že poslušnosť je cnosť. Netreba byť ani vyslovene šikovnou či rozumnou osobou, aby ste pri pohľade na minulosť a súčasnosť pochopili, že ľudia sú podvolení hrozným veciam a hlúpym ľuďom, a že potenciál, ktorý majú, nebude možné realizovať, kým budú slúžiť týmto konštruktom zla.

Korene Gogulského verzie idealizovanej vízie spoločnosti bez štátov možno hľadať v utopických opisoch budúcnosti bez hraníc, ktoré sa objavili v začiatkoch webu. Je produktom týchto filozofií, začal sa prihlasovať do temných BBS a Usenet bulletin boardov v 80tych a raných 90tych rokoch, skúmajúc politiku, libertariánstvo a legalizáciu drog. Toto všetko bolo ako droga pre mladíka popleteného Ritalinom, okúzleného science fiction a utlmeného drsnými okrajovými časťami Floridy. V tom čase sa zdalo, že internet by mohol rozložiť vlády a zastarané národné štáty a že hi-tech komunikácia a kryptomeny čoskoro pozdvihnú ľudí z ich pozemskej existencie do inej, viac vyvinutej. Sci-fi autor Neal Stephenson písal romány, v ktorých figurovali kryptomeny, jeho postavy žili v post-národnostnom svete, do ktorého vstúpili veľké korporácie a prevzali kontrolu nad oblasťami, v ktorých zlyhali individuálne štáty. Jeho vízia bola dystopická, neskôr pretavená Johnom Perrym Barlowom, zakladateľom občianskej libertariánskej nadácie Electronic Frontier Foundation, do niečoho pozitívnejšieho v spise "Vyhlásenie nezávislosti kyberpriestoru" z roku 1996.

"Vlády priemyselného sveta, vy unudení velikáni z mäsa a ocele, prichádzam z Kyberpriestoru, nového domova mysle," hovorí prvá veta. "Nemáme žiadnu volenú vládu, vlastne nemáme žiadnu…Ohlasujem svetový sociálny priestor, ktorý budujeme tak, aby bol prirodzene nezávislý na tyraniách, ktoré na nás chcete uvaliť."

Ešte raz, je to pekná myšlienka. Ale v retrospektíve, je šialené si myslieť, že samotná existencia decentralizovanej informačnej technológie by mohla zničiť stáročia staré, mocné štruktúry reálneho sveta. Rovnako klamlivé predstavy zasahujú prívržencov kryptomien a tých, ktorí veria, že sociálne médiá môžu oslobodiť bezmocných, nemých ľudí. Zdá sa, že tento spôsob myslenia, i keď vybudovaný na hlbokej nedôvere k štátu, si plne neuvedomuje monštrozitu toho, proti čomu stojí.

Filozofia žiadneho štátu zažíva v súčasnej dobe malý revival. Ona inšpirovala rozvoj a masovú popularitu Bitcoinu a iných kryptomien, je to motív, ktorý viedol Petera Thiela k založeniu Seasteading Instute, skupiny, ktorá podporuje vytváranie nových miest na plávajúcich platformách v medzinárodných vodách. Keď sa vrátim v čase ešte trochu späť, táto filozofia je i myšlienkou za dátovou spoločnosťou HeavenCo - opustená pevnosť na mori blízko pobrežia Veľkej Británie z dôb 2. svetovej vojny - sťahujúcou sa na Sealand na začiatku nového milénia ako vzdor proti kontrole jej serverov. Problém týchto filozofií nie je to, že sa snažia skoncovať či popierať štát; je to fakt, že vo svojej súčasnej podobe oslovujú najviac indivíduá, ako je napríklad Gogulski, ktorí sa náhodou narodili na vrchole svetovej hromady. Nie sú riešením, ktoré by konzultanti manažmentu opísali ako "škálovateľné", pretože sú skôr obmedzené, solipsistické. A to tieto ideológie, ako je napríklad tá Gogulského, robí skôr symbolickými než globálne významnými.

"Čo spôsobuje Gogulského provokácia teraz? Vždy som cúvol pri fakte, že žiaden národnostný štát nikomu neponúka budúcnosť," hovorí Eugene Holland, profesor na Ohio State University a autor Nomádskeho občianstva, knihy o alternatívnych, post-národných formách náležania. "Je to zapadanie národnostných štátov ako horizont pre progresívnu zmenu, ktorá prichádza s týmito hnutiami."

Opýtal som sa Hollanda, čo by podľa neho individuálne vzdanie sa štátu mohlo zmeniť. Holland sa zasmial. "Je to dramatické gesto a osobná obeta, ktorá má nejaké pádne dôvody a zdôrazňuje stupeň našej neslobody vyvolanej spôsobom, akým národné štáty monopolizujú občianstvo a sledujú pohyby," povedal. "Ale nemôže nič zmeniť. Symbolicky je, myslím si, Gogulski úspešný. Ale reálne iba obetoval svoju slobodu. Čo je ušľachtilé. Ale nie je to pozitívny príspevok pre nikoho."

Gogulski pristál v Bratislave roku 2004, keď jeho vtedajšia priateľka, Stephanie Wilbur, získala prácu ako učiteľka angličtiny. Bolo to niekedy vtedy, keď začal viac zvažovať svoje politické smerovanie. "Bolo to brutálne obdobie v americkej histórii, keď sme odišli. Abu Ghraíb v telke, tie vojny, smrť a deštrukcia a všetky peniaze z daní, ktoré boli do toho sypané," spomína Wilbur. "Už sme toho nechceli byť súčasťou. A keď sme sa presťahovali, politika sa stávala čoraz väčšou časťou Mikeovho života… pravdepodobne preto, že mal viac času." Stephanie ďalší rok odišla z Bratislavy, chcela vidieť svet, viac cestovať. Ale Gogulski, povedala, sa rozhodol, že už toho videl dosť, takže ostal a pracoval v niekoľkých prácach na zmluvu ako systémový administrátor pre multinárodné spoločnosti. V polovici roku 2008, Gogulského frustrácia z USA dosiahla vrchol - "keď polievka začne špliechať na celý sporák" je jeho obľúbená analógia - a on sa rozhodol, že jediná cesta ako ostať verný jeho anarchistickým ideálom, bolo vzdať sa občianstva a blogovať o tom, nech to vidí celý svet.

Keď jeho priatelia vysvetľujú motívy pre jeho rozhodnutie, všetci do radu poukazujú na jeho neúprosný zmysel pre spravodlivosť. "Jeho etika je tak pudová, že ani nemôže byť strategický," povedal William Gillis, ktorý spolu s Gogulskim figuruje ako dobrovoľník v centre Center for a Stateless Society, think tanku, ktorý propaguje "trhový anarchizmus", politickú filozofiu, ktorá sa pokúša zlúčiť Kibbutz spôsob seba-organizácie a Rakúskom ovplyvnené ideológie voľného trhu. "Prešiel výnimočným procesom, nech si USA všimne, že už viac nie je jej občanom. Mnoho ľudí pohŕda štátom, ale on bol jediným, ktorý si to celé premyslel a dotiahol do konca. A obetoval toho naozaj veľa."

"Je to už viac osobná otázka, že nechcete byť súčasťou vecí, ktoré sú robené vo vašom mene, či už je to vyhadzovanie svadobných ceremónií do vzduchu alebo doslova milióny iných zvrhlostí," objasnil mi cez Skype Arto Bendiken, Gogulského blízky priateľ, ktorý žije v Berlíne. "Nejde o to, že by to malo ovplyvniť niekoho iného, ale z jeho osobného morálneho hľadiska z toho systému musel proste odísť."

Keď som sa opýtal Gogulského, či niekedy oľutoval svoje rozhodnutie, vyzeral zmätene. "Ako môžete ľutovať osobu, ktorou ste sa stali?" opýtal sa. Jediné, priznáva sa, čo mu chýba zo Spojených štátov, je mexické jedlo a 24-hodinové raňajky. "V mojom srdci je výnimočné miesto pre Denny´s a Waffle House," hovorí. "Je to úžasné. Miesto, kde si môžete dať omeletu, vajička, mastné zemiakové placky v akýkoľvek čas? Uprostred ničoho?"

Pri všetkých tých symbolických gestách a zlosti je Gogulského život vcelku triezvy. "Som tu viac-menej spokojný," povedal, "v podstate si žijem vo svojej hlave." Minulé leto sa oženil s partnerkou Evou, necivilná svadba bez náboženského obradu prebehla v Progressbare (Gogulski bol už raz ženatý v Spojených štátoch, on a jeho exmanželka sa rozišli v r. 2000 a majú dcéru, ale ani s jednou z nich nie je v kontakte). Ako ženích a nevesta opúšťali večierok, ich priatelia a rodinní príslušníci vyhadzovali namiesto kvetov párky v rožku - v parodickom náboženstve Diskordianizme symbol všetkých pokrmov, na ktoré je v niektorom bode kalendárneho roka veľkými svetovými náboženstvami uvalený alimentárny zákaz (Gogulski je v každom prípade, viac než čokoľvek iné, oponovač). Gogulski a Eva spolu žijú v jeho prenajatom byte, ktorý sa zhodou okolností nachádza oproti Medzinárodnej organizácii pre migráciu, agentúre UN pre vysídlené osoby a osoby bez štátnej príslušnosti. Je preplnený, zahádzaný, plný prachu a páchne silno dymom a nepatrne po mačacích šťankách. Eva je skrz na skrz Slovenka, pracuje na čínskej ambasáde, kde spracúva víza a iné papierovačky. Plemeno a pôvod kocúra, Charlieho, sú neznáme, ale ešte aj on má cestovný pas EÚ, kde je uvedené jeho meno, pohlavie a dátum narodenia. Gogulski trávi väčšinu svojho času v kombinovanej obývačke/spálni, zriedkakedy opúšťajúc posteľ pred neskorým popoludním, muklujúc si na jednom z deviatich počítačov zapnutom v daný čas. So Štátmi sa možno rozlúčil už pred rokmi, ale jeho režim dňa a noci ostáva pevne spätý s časom východného pobrežia. Evina 16 ročná dcéra, ktorá žije neďaleko, sa k nim občas pripojí na večeru, jej dve čivavy sa zjavujú často a na ceste už je bezsrsté mača menom Anubis. "Budem ho volať Nube," vyhlásil Gogulski radostne. Gogulského existencia o čomsi vypovedá - nie preto, že by bola vzrušujúca (práve naopak), ale pretože načrtáva spôsob žitia mimo, alebo aspoň na okraji bežného sociálneho a ekonomického života, zostávajúc v technologicky pokročilom mestskom prostredí. Nemá krajinu, prácu alebo šéfa; zarába si prevažne hostingom reklám na svojich stránkach a poplatky, ktoré si účtuje za pranie Bitcoinov. Nemá miestny bankový účet a za všetko platí buď v hotovosti, alebo Bitcoinmi. Jeho pokusy o fungovanie mimo obmedzení, ktoré predstavuje tradičný národ-štát sú, aspoň v určitej mierke, úspešné. Žije si taký mestský Útek do divočiny (výtlačok tejto knihy mu ležal na stole, no povedal, že ju zatiaľ ešte nečítal). Teraz je to však iba o tomto - návrh možnosti spôsobu fungovania, a ešte k tomu dystopický. To nie je Gogulského chyba, je zaseknutý v situácii, kde sú jeho ideály v tak radikálnej nezhode so statusom quo, že to je všetko, čo môže robiť. Jeho snahy tvárou v tvár totálnej márnosti sú obdivuhodné, ale výsledky v praxi trošku skľučujúce.

"[Gogulski] je jeden z mnohých ľudí, ktorí premýšľali o modernom štáte a odmietli mnoho predpokladov, na ktorých je založený," povedal James Grimmelmann, profesor práva na University of Maryland, ktorý študuje techno-utopické odlúčenie. "Táto myšlienka, že vláda je despotizmus, siaha späť v čase. Ale skrze technológiu nabrala veľmi modernú formu. Môžete nakresliť líniu medzi [odmietnutím občianstva] a Bitcoinom a ľuďmi, čo majú sny o data úložiskách. Toto všetko je úsilie, ako urobiť možným skrytie sa pred mocou štátu."

Vinay Gupta, Gogulského priateľ, ktorý bol oficiálom na jeho svadbe, ho vidí ako pioniera. "Dokazuje, že je možné žiť a zarábať ako indivíduum bez akejkoľvek štátnej príslušnosti operujúce v neštátnom ekonomickom nástroji," povedal mi cez Skype. "Keby sa nedostal von z ekonomík riadených národnostnými štátmi, bol by tým istým, ako je šampanský socialista - stále by bol podporovaným tým, od čoho sa chce oslobodiť."

Vízia je na papieri totálne radikálna. Naznačuje kompletne nový spôsob existencie vo svete a rozhodne to je neobvyklý spôsob, ako povedať svetu, aby si nasral. Ale má to chyby: Bitcoin, pre začiatok, ako sa ukázalo, nie je ani tak bezpečný, ani anonymný ako jeho prívrženci verili. Pred veľkým Bitcoinovým pádom v roku 2014 Gogulski a jeho kohorta už o tejto mene rozprávali ako o pasé - nevideli Bitcoin ako praktický úspech, ale skôr ako teoretický obrys toho, čím sa veci môžu stať. Nie je pochýb, že kryptomeny sa stanú progresívnejšími a umožnia decentralizované transakcie pre veľké množstvá ľudí na celom svete. Ale technické limity dnešných možností tlmia to, ako by Gogulski mohol byť skutočne oslobodený od štátu.

Bezobčianska budúcnosť sa už črtá na obzore. Ale v realite, v roku 2014, tam ešte nie je veľmi čo vidieť. Gogulski je bez občianstva a v Bratislave, ale so všetkými zámermi a účelmi by mohol byť kdekoľvek. Neplachtí po siedmych moriach, neukotvený a prinútený čeliť svojim činom ako fiktívny poručík Philip Nolan. Nevydáva sa na cesty okolo sveta, aby dokázal svojvôľu hraníc ako Garry Davis. Gogulski nemôže opustiť Európu a podľa jeho vlastných slov ani nechce. Nepotrebuje svet. Má internet, svoju komunitu; pretrvávajúcu nádej, že technológia nás môže oslobodiť; mačku, ktorá má pas; a ženu, ktorá vo svojom zamestnaní vybavuje pasy.

Toto je utopistická budúcnosť, na ktorú všetci čakáme?