Každé hlavné mesto má svoje trhovisko. V Londýne je to divoký Camden, v Benátkach majú známe Rialto, v Bratislave je to trhovisko Miletičova. Ako Bratislavčan som často krát navštívil tento unikátne zaujímavý priestor a prišiel som na to , že má určité čaro. Stretávajú sa tu najrozličnejšie typy ľudí z rôznych vrstiev a vekových kategórií. Miesia sa tu kultúry, architektonické štýly, jazyky, vône a zápachy. Miletičku, ako sa familiárne nazýva, sa pokúsim priblížiť nielen svojimi očami, ale aj očami jej osadenstva, či už ide o návštevníkov alebo predávajúcich.

Vystupujem z trolejbusu 201 na zastávke s označením – Trhovisko. Vchádzam na Miletičku cez niečo, čo by sa dalo nazvať hlavným vchodom, usudzujem to podľa pútača nad mojou hlavou s nápisom Trhovisko Miletičova, ktorý je pravdepodobne starší ako ja. Vplyv socializmu je badateľný hneď po vstupe, stánkom chýba akákoľvek estetika, zvetrané kovové konštrukcie neboli natierané niekoľko desaťročí, ich podstata je čisto praktická. Po ľavici na mňa kričí pani v rokoch, že má široko ďaleko najlepšie lokše, zatiaľ čo na pravej strane Vietnamec vykladá svoje zvláštne zapáchajúce textilné výrobky diskutabilného pôvodu. Pokračujem hlbšie medzi stoly s ovocím a zeleninou, som nadchnutý vôňami čerstvých bylín a plodov rôzneho druhu, neodolám a kupujem si jablko, ktoré musím povedať chutí vynikajúco. Pri tejto príležitosti sa pýtam pani predavačky, či s ňou nemôžem spraviť krátky rozhovor. Zásadne odmieta a fotografia neprichádza absolútne do úvahy. Nenechám sa odradiť a idem za svojím cieľom, vyspovedať čo najviac ľudí. Po hodine snahy zisťujem, že to nebude také jednoduché, ľudia sa na mňa pozerajú nedôverčivo a neisto, možno si myslia , že som z dákeho kontrolného úradu, no môžem vás uistiť, že hygienická kontrola toto miesto nenavštívila už zopár rokov. Pomaly strácam nádej, v tom zbadám sympaticky vyzerajúcu tridsiatničku predávajúcu bylinné čaje a aromatické oleje.

„Špina, smrad, bordel a drahý nájom," sú jej prvé slová po opýtaní sa na Miletičku. Katka platí 425€ mesačne za prenájom svojho stolu s číslom 125. „Voľakedy som platila denný nájom 15€, no hajzli ho zvýšili na 25€, tak som sa na to vykašľala." Po chvíli si tykáme a bavíme sa ako známi, Katka ma ponúka sušienkou, po jej konzumácií mi žartovne povie: „Aj tak sú po záruke." S miernou obavou sa zasmejem. K stánku prichádza dôchodca a pýta si čaj na pokojný spánok, Katka zdvorilo asistuje, pán odchádza nakoniec bez produktu, „Ďalší špekulant, tých je tu najviac, najmä títo starí," vraví Katka. „Čudoval by si sa, čo všetko robia, chodia po trhu a odjedajú zo zeleniny a ovocia akoby nič, ochutnávajú, chápeš, no pokým nie sú sýti ," smeje sa. „Ach, predávam tu už štyri roky a niekedy je to tu fakt blázinec, najmä v piatok a sobotu, to som tu už od pol šiestej, aby mi niekto neukradol stolík. Síce mám svoju 125ku, no teraz môžem ešte dva týždne používať tento, " hovorí ukazujúc na stôl na rohu, „Rohové stolíky sú najlepšie, ak by som si neprivstala, tak mi ho určite uchmatne tá bosorka bylinkárka." Pýtam sa teda na rivalitu medzi predávajúcimi. „Je to tu ako medzi vlkmi, síce sú všetci akože kamaráti, ale ak ide o stolík, každý je sám za seba." Zaujíma ma, či sa jej tento biznis teda oplatí, na čo odpovedá: „Ale jasné, inak by som to nerobila. Dochádzam zo Sekúľ a to mám ešte v pohode. Mnoho ľudí sem jazdí až od Nitry alebo z Komárna a oplatí sa im to. V októbri som si chcela otvoriť obchod, no rozmyslela som si to, chýbala by mi tá sloboda. Keď neprídem, nič sa nestane, nie sú tu kontroly, asi by sa moc narobili," usmieva sa, „Síce je to tu niekedy na nič, mám to tu rada a asi by som nemenila. Chýbali by mi susedia predavači," dodáva s milým výrazom.

Ďakujúc za celkom príjemnú konverzáciu odchádzam. Pokračujem v poznávaní mikrokozmu menom Miletička. Presúvam sa do zadnej časti trhoviska, v ktorej sú prevažne malé bufety, krčmičky, vývarovne a vinárničky. Spoza zábradlia na mňa máva skupinka štamgastov sediaca na teraske.. Nič nezvyčajné, tento pohľad je tu celkom častý, veľa ľudí tu trávi čas práve takýmto spôsobom, pri poháriku, či je teplo či je zima, či je ráno či je večer. Tí, ktorých to prestane baviť, sa s tupým pohľadom odpracú ktovie kam, alebo sa bezcieľne ponevierajú po areáli trhoviska. Blížim sa k ázijskému bistru Phong Nam, ktoré si v posledných pár rokoch vybudovalo dobrú reputáciu vďaka čerstvým surovinám, tradičnej vietnamskej kuchyni a milému kuchárovi. Niekoľkokrát som tu jedol a vždy som bol nad mieru spokojný. Nie je nezvyčajné, ak sa rad ľudí ťahá až niekoľko metrov od dverí gastronomického zariadenia. Dnes mám predsa len šťastie, pri výdajovom okienku vidím dve známe tváre.

Pomerne známi ľudia, ak sa aspoň trochu vyznáte v československej hip hopovej scéne. Yaksha je zakladateľom úspešného labelu I Love Party Production alebo aj ILPP, pod ktorým sú mená ako HAHA Crew, Radikal alebo samotný Gleb, grimeový Mc rapujúci do beatov s vysokým bpm. Nemohol som si nechať ujsť ich pohľad na Miletičku.

„Chodievam sem minimálne päťkrát do týždňa," vraví Yaksha, „iba kvôli jedlu a potravinám. Veľmi sa mi páči autenticita tohto miesta, jedlo tu by som nazval „živšie". Často sa dokážem kvôli tomuto jedlu obetovať , je mi jedno či budem stáť na daždi alebo čo, je to proste top." „Je tu proste brutálna atmosféra," dopĺňa Yakshu Gleb, „Povedal by som , že sme skalní fanúšikovia," obaja sa rozosmejú. „Voľakedy to bolo skôr o tom, že sa sem chodili najesť starší ľudia za pár centov, no to sa zmenilo, čo- raz viac mladých sčítaných ľudí s vkusom sem chodí práve za cenovo drahšími, no kvalitnými jedlami. Stále viac umelcov zo slovenskej hudobnej scény sa sem chodí stravovať práve preto , idú sem vyslovene za kvalitnou gastronómiou." Na otázku ,ako by opísali Miletičku, na mňa vysypali obaja hneď niekoľko prirovnaní: „Maďarský Vietnam, hood, štát v štáte, iný vesmír a tak." Ako sa náš rozhovor blížil ku koncu, podelil sa so mnou Yaksha ešte o jednu celkom zaujímavú historku. „Raz som tu aj s Dalybom videl súložiť na parkovisku dvoch dosť starých ľudí, čo bolo už aj na mňa trošku moc, haha." Nedivím sa.

Odprevadil som dvojicu k autu, moja misia ešte neskončila, no rozhodol som sa, že si spravím menšiu prestávku. Išiel som do potravín na trhovisku. Jedno z mála miest ktoré sa nachádza v tehlovej budove. Ako som vstupoval, uvítali ma so slovami : „Tu sa nefotí," asi kvôli foťáku na krku, rýchlo som ho schoval a poprosil nevrlú pani o minerálku. Zo svojou minerálkou som si sadol na lavičku a sledoval ruch tohto mierne bizarného miesta. Niekoľko odlišných príbehov sa odohrávalo na ploche pár desiatok metrov predo mnou. Dve tetky na cigaretke preberali najnovšie klebety, zatiaľ čo kúsok vedľa sa snažil slizko vyzerajúci chlapík predať pánovi kus mäsa v sáčku len tak na chodníku a v stánku s oblečením zákazníčka zjednáva cenu na beztak lacný tovar. Som fascinovaný. Vtom si ku mne potichu sadol starší pán, zjavne životom ostrieľaný a vytiahol z igelitky jablkové víno. Ponúkol som ho cigaretou a prihovoril sa mu.

„Mne nevadí nič," odvetil Štefan, keď som sa spýtal, či by mu nevadilo, ak mu položím pár otázok. „Chodím sem každý deň už dvadsať rokov. Ja tu snáď poznám už každého a všetci poznajú mňa, viete som bezdomovec a na Miletičke trávim svoj čas. Ľudia mi niekedy pomôžu či už finančne alebo materiálne, za čo som im veľmi vďačný." Vzhľadom na počet rokov, ktoré navštevuje trhovisko, som bol zvedavý, či sa toho veľa zmenilo. „Áno, áno, mnoho vecí sa zmenilo. Za komunizmu sa tu nesmierne kradlo, ľudia na to boli odkázaní, dnes je to lepšie. Taktiež sa zlepšila bezpečnosť, predtým nám bezdomovcom zobrali všetky veci a nakopali nás do riti, teraz tu už nie je žiadna ochranka, takže som v kľude a spokojný." Či sa tým zlepšila bezpečnosť trhoviska alebo len Štefanova, je otázne, no nemyslím si , že by ľudia ako Štefan ohrozovali bezpečie nakupujúcich alebo predávajúcich, skôr dotvárajú kolorit tohto miesta.

Zrazu prichádza dievčina a podáva mne a Štefanovi čerstvý hrášok, je to moja kamarátka Veronika s priateľom Maťom. Števovi dávam zopár eur, podám mu ruku a idem zistiť, prečo táto dvojica dnes navštívila trhovisko Miletičova.

Sedíme na lavičke, jeme vynikajúci čerstvý hrach, kúpený pred pár minútami zo stánku poblíž a mňa zaujíma čo sem dnes Niku a Maťa privádza. „No, chodíme sem raz- dvakrát do týždňa najmä kvôli jedlu, ovociu a zelenine. Jesť chodievame do Phong Nam, tam je najlepšie." Prečo práve Miletička? „Je to tu ako iný svet , neskutočná zmes ľudí od bezdomovcov až po celebrity. Dnes je chodenie sem doslova trendová záležitosť , je to proste štýl a má to svoje čaro. Plus je tu fakt kvalitná a čerstvá zelenina a ovocie a naješ sa tu lepšie ako v niektorých reštauráciách. Jediné mínus je hygiena, no o to viac autenticky to pôsobí, keď si na to človek raz zvykne, už mu to vôbec neprekáža. Taktiež sa nám páči bezprostrednosť ľudí, nikto tu nič nerieši." Uprostred rozhovoru sa k nám dotacká starý pán so šedivou bradou nažltnutou od cigariet a mierne nezrozumiteľne hovorí: „Máte nejaký problém?!" Odpovedáme, že nie. „Ja som sa len pýtal," zamumle a krivým krokom odchádza preč. Všetci traja sme sa rozosmiali. „No to je skrátka Miletička, pofidérne typy, hulákajúci ľudia, proste zábava," vraví Nika. „Kultúrny zážitok," dodáva Maťo, „Treba sem zobrať turistov." Súhlasne kývam hlavou, vyjedajúc hrášok zo šupky. Sprevádzam párik pri nákupe ovocia, vyzerá fantasticky, a tak si aj ja zoberiemi pár jahôd a rozlúčime sa.

Ako pomaly opúšťam trhovisko a dojedám poslednú jahodu, rozhliadam sa okolo seba a uvedomujem, že som asi takto kozmopolitné miesto v Bratislave ešte nevidel. Pokiaľ sa človek prenesie cez nedostatky ako sú špina, občasný zápach alebo nejaká tá troska kričiaca po ľuďoch a zameria sa na pozitívne aspekty, je Miletička priam čarovné miesto plné príbehov, osudov, jedla, pitia a vtipných alebo až tragikomických okamihov. Prídu si tu na svoje mladí i starí ,čo sa odráža práve na širokom vekovom spektre návštevníkov. Miletička určite stojí za návštevu, no mierny nadhľad na vec je dozaista potrebný.