Za istých okolností sa môže stať vrahom každý z nás

„Násilie fascinuje, priťahuje nás, vyvoláva silné emócie. Či už je to strach, odpor, radosť alebo nadšenie, vzrušenie je vždy silné. Ak sme svedkami násilia – na ulici alebo pri sledovaní hororov, detektívok, akčných filmov –, vždy to oslovuje aj našu vlastnú agresivitu. A sprevádza nás to celý život." Napísal popredný slovenský forenzný psychológ a súdny znalec – profesor Anton Heretik – vo svojej najnovšej publikácií s názvom Zlo (Spomienky súdneho znalca). Pre VICE Česko/Slovensko som tohto charizmatického a skúseného odborníka vyspovedal v krátkom rozhovore.

Aká bola Vaša motivácia a prečo ste sa začali venovať práve forenznej psychológií?

Forenzná psychológia ma bavila, lebo súvisela s klinickou psychológiou a ja som začínal ako klinický psychológ. Fascinovali ma ľudia s psychickými poruchami, ľudia ktorý sa nejakým spôsobom líšili od priemerných bežných ľudí a preto som začal po skončení štúdia, ako klinický psychológ. Robil som dlhé roky na psychiatrickej klinike v Bratislave, asi 15 rokov, a tam som postupne začal byť priberaný k znaleckým posudkom a začal som robiť znalca. No ten záujem o forenznú psychológiu začal ešte skôr, na vysokej škole, kde sme mali učiteľa, ktorý bol zakladateľom forenznej psychológie v Československu, prof. Dobrotku, a pri tvorbe diplomovej práce som prvýkrát riešil problematiku násilia z hľadiska forenznej psychológie. Patrilo to k témam, ktoré ma celý život prišli podstatné a zároveň ma priťahujú.

Zmenilo sa vo Vás niečo, po kontakte s prvým závažným trestným činom s následkom usmrtenia?

Myslím že nie. Už v tom čase som mal určitý náhľad na danú problematiku a prišiel som k presvedčeniu, že agresivita nie je problémom tých druhých, ktorí sú stíhaní, ale je problémom a otázkou každého človeka. Každý sa zo svojou agresivitou musíme nejako vyrovnať, naučiť s ňou žiť, naučiť sa ju používať. Preto aj keď som prvýkrát posudzoval páchateľov vraždy, bral som ich ako ľudí, ktorým sa agresivita, nám všetkým vlastná, z nejakých dôvodov vymkla z pod kontroly a pri určitom motíve sa zmenila na takzvanú extrémnu agresiu.

Existuje spoločný vzorec alebo kombinácia vlastností, ktorú vrahovia zdieľajú?

Nie. To čo je na tejto práci fascinujúce je neuveriteľná rôznorodosť z čoho pochádza heslo, ktoré sa traduje v rôznych prácach písaných na túto tému a to, že za istých okolností sa každý môže stať vrahom. Zažili sme ľudí vysoko inteligentných, veľmi nízko inteligentných, ľudí s ťažkou poruchou osobnosti – psychopatiou, ale aj ľudí u ktorých sme nezistili žiadnu poruchu. To je vlastne jedna z našich najdôležitejších úloh, aby sme okrem analýzy motivácie, popísali a priblížili osobnosť konkrétneho človeka, aby to súd, ktorý rozhoduje o ďalšom osude daného človeka, zobral do úvahy a zohľadní to pri výške trestu. S osobnosťou človeka totiž súvisí aj takzvaná prognóza resocializácie, to znamená predpovedanie toho či bude ten človek aj po výkone trestu nebezpečný pre spoločnosť a či ho výkon trestu môže zmeniť, napraviť a podobne.

Sú badateľné určité varovné znaky už v detstve? Napríklad týranie domácich zvierat?

Práve teraz jedna z mojich študentiek vo svojej bakalárskej práci robila výskum, či súvisí týranie zvierat v detstve s agresivitou. Našla významnú koreláciu a naozaj miera agresivity, ako osobnostnej črty, súvisí so skúsenosťou s krutým zaobchádzaním so zvieratami v detstve. Okrem toho vieme, že sú ľudia s poruchami osobnosti – psychopatiami, ktoré sa už v detstve prejavili tým, že im chýbala schopnosť cítenia, empatie a správali sa preto kruto a agresívne nielen k autoritám ale aj k rovesníkom poprípade zvieratám. Často vidíme, ak sa pýtate na varovné znaky, že už v detstve sa objavujú takéto zvláštnosti. Zistili sme dokonca, že asi dve tretiny až tri štvrtiny budúcich páchateľov vrážd, vykazovali určité rizikové znaky, napríklad mali zhoršenú známku zo správania, mali problém s rešpektovaním autorít, porušovali disciplínu a podobne.

Ako inak vplýva detstvo na neskoršie násilné konanie človeka?

Pri analýze rodinnej anamnézy páchateľov sme zistili, že značná časť z nich, cirka dve tretiny, zažili buď nápadne kruté zaobchádzanie – boli fyzicky trestaní, týraní, alebo naopak, boli citovo zanedbávaní – zažili absolútne chladnú a povrchnú citovú výchovu. To sa samozrejme podpísalo na ich prežívaní medziľudských vzťahov v dospelosti. Dokonca sme potvrdili fakt, že ľudia dopúšťajúci sa rodinného násilia, často niečo také zažili ako deti. Funguje totiž niečo, čo sa v psychológií volá transgeneračný prenos násilia. Až do takej miery, že v súbore manželských vrážd, teda vrážd manželského partnera, sme zistili fakt, že páchatelia týchto vrážd menej často pochádzali z rozvedených rodín. Na prvý pohľad absurdné, no keď sa na to pozrieme hlbšie zisťujeme, že pochádzali z rodín kde sa tolerovalo násilie len aby rodina ostala pohromade. Ide o takzvaný mýtus súdržnej rodiny, ktorý často kryje samotné domáce násilie, ktoré môže skončiť v určitých prípadoch aj vraždou.

Myslíte si, že má dnešná doba výrazný vplyv na páchanie vrážd?

Tá doba sama osebe nie je až taká významná. Ak sa pozriete na grécke mýty a grécke drámy, tak v podstate obsahujú tie isté schémy násilia medzi blízkymi ľuďmi. Často sa uvažuje kam táto civilizácia speje, že je stále viac brutality a násilia, no v podstate to nie je pravda. Ak sa pozrieme do histórie agresivita bola vždy prejavom človeka. Dokonca existujú výskumy, ktoré analyzujú nálezy archeológov o tom, akým spôsobom zomierali ľudia v praveku a dokazujú, že značná časť ľudí zomrela násilnou smrťou, čo potvrdzuje, že extrémna agresivita, teda vraždy existujú odjakživa. Viete, také zvolanie „kam to speje" riešili už antickí filozofovia a to isté funguje aj do dnes. Je však pravda, že isté masmediálne vplyvy môžu hrať rolu návodu na spôsob a formu prevedenia, ale to čo hrá dôležitú rolu, tá agresivita a citové prežívanie je formované ďaleko skôr v živote človeka, kedy tieto masmediálne vplyvy nehrajú ešte žiadnu úlohu.

Veľa ľudí je fascinovaných vraždami alebo násilím ako takým, je to normálne?

Fascinácia agresivitou je prirodzená a patrí k prirodzenej výbave našej agresivity. To, že sledujeme agresivitu druhých, že čítame o násilí, že pozeráme akčné alebo hororové filmy, alebo aj to, že sledujeme šport, ktorý nie ničím iným ako ritualizovanou agresiou, je v podstate zástupný spôsob ventilovania vlastnej agresie. No ľudia sa líšia, niektorým stačí ísť na futbal kde sa odreagujú pri sledovaní zápasu, ale iným to nestačí a majú potrebu sa na zápase pobiť, hádzať predmety a podobne, pre týchto ľudí je náhradná situácia málo intenzívna a potrebujú niečo viac.

Pokiaľ Vás táto tematika zaujíma, osobne odporúčam monografiu Zlo, v ktorej sú zachytené najväčšie prípady profesora Heretika.