Bola som firemný tabakový díler

Skončila som časopisovú žurnalistiku a urobila úplne logický krok: zamestnala sa v obchodnom biznise ako tabakový poskok. Nielen obyčajný poskok, ale poskok u matky všetkých tabakových spoločností, u Philipa Morrisa. (Stále ich volám „Philip Morris“, pretože „Altria“ – meno, ktoré vykúzlil niektorý PR génius tak, aby spoločnosť mohla predávať cigarety a plátkové syry Kraft naraz – znie ako stážista z niektorej východoeurópskej krajiny, ktorý smrdí sopľom a kvasnicami). U Philip Moris tiež nepršali bankovky, ale ponúkli mi viac peňazí ako hociktorý iný job začínajúceho novinára. Šťastná som sa presťahovala do nóbl firemného apartmánu v New Yorku, jazdila na firemnom aute a unikla z poškolských švorcových rokov, s ktorými niektorí moji kamoši dodnes bojujú. (Poznámka bokom: Príjem a výdavky sú priamo spojené. Čím viac som zarobila, tým viac minula, mala pocit, že som chudobná a že nikdy nemôžem odísť. Proste, chápete.)

Páčilo sa mi to. Alebo aspoň niektoré aspekty. Keď som sa s niekým novým stretla, vyhlásila som sa za tvár zla jednoduchou vetou: „Predávam tabak.“ Môj kamarát toto veľké odhalenie nazýval „tromfom v kartách“. Ale podľa mňa je to dosť patetický žolík. Keď sa ľudia pýtali na moje zamestnanie a na to, či fajčím, klamala som, že chodievam číhať ku školám kvôli verbovaniu potenciálnych osemročných fajčiarov a ubezpečovala ich, že viem, že cigarety vedú k pomalej bolestivej smrti – alebo, čo je ešte horšie, zlej pleti. A keď sa pýtali, či som videla Ďakujem, že fajčíte alebo keď ma volali „Nick Naylor v sukni“, len som gúľala očami. Bránila som sa, bránila som Marlboro.

Na kurze, ktorý som si platila z tabakových prachov, raz profesor predniesol hypotetickú otázku: „Je v poriadku pracovať pre pivárenskú spoločnosť?“. Každý pritakal a súhlasil, že by s tým nemal problém.  Bol s nimi zajedno a pokračoval: „A je potom v poriadku pracovať pre tabakový koncern?“ Povedal to rovnakým tónom, ako si predstavujem, že sa niekto pýta: „Ste zástancami vraždy vášho nenarodeného dieťaťa?“ miesto toho, aby sa pýtal: „Ste zástancami prerušenia tehotenstva?“ Tónom, ktorý necháva veľa priestoru na debatu. Tónom, ktorý tému nerobí čiernobielou.

Študenti na to samozrejme hneď odpovedali „nie“, čo ma vytočilo. Prihlásila som sa a povedala: „Ja pracujem pre tabakovú spoločnosť, nemyslím si, že by to bolo oveľa horšie ako pracovať, povedzme, pre McDonald.“

Nesúhlasil. Povedal, že kým každá cigareta škodí, každý hamburger nie. Chvíľu sme sa doťahovali, kým nedeklaroval víťazstvo logikou „som starší, takže musím mať pravdu“. Myslím, že každý, kto videl Food Inc. alebo si je vedomý toho, že McDonald strieka hamburgery amoniakom, aby sa zbavil e-coli, pričom do deciek nehanebne tlačí pomyje, musí vidieť, že dávať im vyšší morálny kredit ako cigaretám, je dosť smiešne.

V jednom mal ale pravdu: pre tabakový koncern by ste pracovať nemali. Ale nie z dôvodov, ktoré zmienil. Etika s tým nemá nič spoločné. Predávať tabak sa moc neodlišuje od predaja piva chalanom z vysokoškolského spolku, ktorí sa snažia ožrať prvákov. Keď je dopyt, bude aj ponuka. Ľudia, ktorí za všetkým stoja, nie sú najväčší myslitelia snažiaci sa prebrať kontrolu nad svetom. To by som bola rada. Bola by to väčšia zábava. Pritom to bol vlastne opak. Spoločnosti ako Philip Morris riadia jednoduchí ľudia. Riadia ho protivní chlapíci, ktorí tu pracujú viac než tridsaťročie, pretože predávať produkt, na ktorom sa dá vybudovať závislosť a preto sa predáva sám, je jackpot lenivcov.

Pre tabakový koncern by ste nemali pracovať preto, lebo je to úbohé. Poznáte ten opakujúci sa sen, v ktorom ste takí ťažkí, že aj keď sa snažíte, nemôžte sa pohnúť z miesta? Kričíte o pomoc, ale nevydáte ani hlások? A všade je tma? A keď sa zobudíte, neviete sa zbaviť toho, čo sa práve udialo vo vašom podvedomí? Hýbete sa pomaly, kladiete nohy tak, akoby sa zem zrazu premenila na pohyblivý piesok? Presne také bolo pracovať pre Philip Morris.

Tento opakujúci sa sen mi však pohltil 40 hodín v týždni. Videla som ako bol šéfov syn, ktorého dvojciferné IQ by inak nestačilo ani na obsluhu čerpacej stanice – pritom ho nechali viesť celý tím – povýšený na úkor tucta oveľa kvalifikovanejších kandidátov. Počúvala som podpriemerné spermo-vtipy od dvakrát degradovaného manažéra za zenitom, ktorý na obchodných stretnutiach požil príliš veľa škótskych s vodou. Pritakávala som, keď manažment slovne fajčil jedného z konateľov, ktorý rozhodol znížiť ceny o 2 alebo 3 doláre horšie sa predávajúcim značkám a pritom si myslela: „Bravo! Gratulácie, došlo ti to, čo majiteľ večierky vedel po dvoch týždňoch v biznise.“. Oči toho istého vedúceho sa pritom pri našom prvom stretnutí nedokázali pohnúť vyššie ako k môjmu krku a neskôr bol podozrivý v prípade zmiznutia ženy.

Celé leto som klamala vysokoškolákom počúvajúcim s nastraženými ušami, ktorí sa už videli ako tabakoví bossovia, o tom, aké bolo pre Philip Morris úžasné pracovať. „Toto je taká super firma, je tu toľko možností na postup…“ Pravda bola taká, že ak ste im neboli pripravení upísať svoj život, neboli ste ani pripravení na ultra sexy titul „vedúceho tabakového pracanta“. Samozrejme, ak nie ste výsledkom incestného náborového konania, priateľ brata dieťaťa niektorého z veľkých klientov.

Vrchol mojej kariéry tabakového poskoka bol deň, keď som odišla.

Pred niekoľkými týždňami som bola na živom natáčaní „Colbert Report“, kde mali vedľa všetkých tých amerických vecí ironicky položenú škatuľku kovbojmi obľubovaných cigariet, červených Marlboriek. Uškrnula som sa nad dňami, ktoré som prežila. Tabak nie je zlo, len korporátna Amerika stojí za hovno. Tie isté veci by som zažívala – rovnakú vrodenú stupiditu a rovnakých slizkých starcov – či by som predávala Chantix, náhradu proti fajčeniu, alebo poslednú radu Marlboro. A na rozdiel od pokryteckých profesorov, ktorí za diplomy prijímajú tabakom pošpinené prachy, nikto z tabakového priemyslu aspoň netrpí bludmi.