Vždy som v sebe nosila myšlienku dostať sa do určitých priestorov, nazrieť niekam, kam obyčajný smrteľník nesmie. Fotoaparát je skvelá zámienka. Ak sú skúsenosti a zážitky to, čo hľadáte, diplom z umenia zrazu prestane byť dobrý len na vytretie zadných partií. Vďaka štúdiu fotografie som sa stretla s niektorými zo svojich hudobných idolov, ocitla sa v klietkach so šalejúcimi opicami a inými exotickými zvieratami, alebo v chlapčenskej polepšovni. Pre moju diplomovú prácu už zostávala len posledná nesplnená túžba. Nahliadnuť do zákulisia smrteľného priemyslu. Zvedavosť, vlastný strach a náklonnosť k romantickému hrdinstvu ma nútili zaklopať na zatvorené dvere, ktorým sa priemerný človek radšej zďaleka vyhne. S väčšími alebo menšími ťažkosťami som sa nakoniec dostala na bratislavskú lekársku fakultu, patológiu a do pohrebníctva. S ostychom som sa zoznamovala s ľuďmi pracujúcimi v týchto priestoroch a ich prostredím, v ktorom môžete uvidieť, čo ste ešte nevideli a väčšinou ani nechceli vidieť. A keď sa veľa pýtate, občas sa niečo dozviete. Najdôležitejšie je však to, ako nakoniec začne byť celá skúsenosť o živote. Pochopíte, že byť najedený, čistý, vyspatý a nažive, je to najlepšie, čo sa človeku môže stať.
Reklama
Väčšina nasledujúcich komentovaných fotografií bola súčasťou môjho minuloročného diplomového súboru. Ako sa dalo očakávať, kvôli svojmu obsahu je v dnešných „happy“ časoch úplne komerčne nepoužiteľná. (Dnes fotím už len psíky, kvietky a Rytmusa s Tinou.)
Túto fotku nazýva môj bývalý pedagóg, Filip Vančo, Diskotéka. Je odfotená medzi preparátmi na Lekárskej fakulte v Bratislave. Medzi exponátmi predstavujúcimi rôzne deformity, ako napr. siamské dvojičky (Filipovi pripomínajú logo jedného zo slovenských hudobných festivalov) sa nachádza aj obrí penis. Zaviedol ma k nemu pochybný pomocný pracovník fakulty. Penis nie je na žiadnej z mojich fotiek. Ľútosť k človeku, ktorý bol za takéto postihnutie potrestaný ešte aj po smrti, prevládla.
Dôkaz, že aj pohrebníci majú svoj humor. Ako inak, čierny. Rozmery tejto drevenej rakvičky nepripomínajú veľkosť fľaše so šumivým alkoholom náhodne. Biznis je biznis (a život taký krátky), malá pozornosť na tých správnych miestach preto nikdy nemôže uškodiť. Vďaka originálnemu baleniu navyše obdarovaný nemusí dlho rozmýšľať o pôvodcovi daru.
Vozík na bratislavskej patológii. Tento vozík je prázdny, vozíky s nákladom sa dostávajú dnu z nemocnice po zazvonení do ticha. Chvíle, počas ktorých nasledovala obvyklá krátka procedúra končiaca buchnutím dverí chladiaceho boxu, som radšej trávila v zadnej miestnosti špeciálnej pitevne. Z jej dverí je spravený tento záber. Nie každý zamestnanec by mal pochopenie pre moju činnosť nesúvisiacu s medicínskou praxou.
Reklama
Plagát modelu ľudského tela vystaveného nad pitevným stolom. K jednému z upozorneníDon´t open the windows, zavesenom na každom okne miestnosti, dopísal rukou niektorý zo študentov: It´s too good for your health.
Podľa Gabriela, patológa z jednej z bratislavských nemocníc, si človek vyberie toto povolanie kvôli tomu, že má rád otvorených ľudí. Pri pohľade na túto pílku, ktorou sa otvára hrudný kôš, prechádza asi každého riadne uzavretého človeka humor.
Box na mozog, ktorý občas poslúži na dočahovanie učebného materiálu na vyšších poličkách. Celkom praktické.
Večné kvety. Absolútna metafora posmrtného života na podlahe pod vystavenými rakvami, medzi ktorými bude každému zaručene vybrané to pravé.
Keď sa dnes takmer po roku pozerám na tieto nože, vybavujú sa mi dve veci. Zápach dezinfekcie nie celkom úspešne prekrývajúci iné pachy a úžasný pocit z možnosti opustiť tento priestor na vlastných.
