Barboru Haviarovú, aka be sancez, poznám už pekných pár rokov. Fotku študovala celú dekádu a vždy bola niečo ako vizuálny guru, ktorý dokáže vdýchnuť dušu najvšednejším predmetom alebo situáciám. Be nemá rada žltú farbu, zvieratá na tanieri, ani veľké koncepty, ktoré považuje za mŕtve. Pokiaľ ide o fotku, dokáže sa nadchnúť pre niečo, nad čím sa dá len zakrútiť hlavou alebo myknúť plecom, rovnako ako pre úplne revolučnú záležitosť akou je séria mužských aktov nazvaná Objekty. Aj keď nakoniec občas zostane nepochopená, pretože väčšina obecenstva upriami pohľad a myšlienky len na jediný bod a tým to končí, je v tomto obore minimálne na Slovensku pravou ženskou raritou…

Mňa zaujímalo, ako fotenie a výsledné fotografie vnímajú portrétovaní chalani a ich blízki. Niektorých som oslovila a snažila sa z nich dostať, aká bola reakcia okolia alebo ich subjektívny názor na výsledok. Všetko, čo som sa dozvedela, vlastne dokresľovalo situáciu okolo spoločenského tabu. S Be som sa stretla v Bratislave a okrem typických ženských rečí zabŕdla aj do vízie, ktorú nasledovala. Aj keď časť fotografií už bola viackrát vystavená, na sérii nepretržite pracuje od roku 2007… Minimálne v myšlienkovej rovine.

VICE: Takže,prečo práve holí chlapi?
Be Sancez: A prečo nie? Človek nemusí byť ani veľmi všímavý, aby videl, že všade sa používa ženské telo. Či už vo filme, reklame… z muža väčšinou vidieť tak nanajvýš holý zadok. Jedného času to bolo tak neúnosné, že som si povedala: „Toto je už moc aj na mňa.”. Mužské telo ma zaujíma rovnako ako ženské. Je škoda, že za objekt sa považuje ženské telo. Preto som sa začala venovať tejto téme a na druhej strane: Čo je lepšie pre heterosexuálnu ženu ako fotenie holých mužských?

Ako prebiehal kasting?
Keď som niekoho chcela fotiť, jednoducho som sa spýtala.

Takže žiadne špecifické požiadavky?
Nie. Obyčajní muži z ulice. Veď to je na tom to úžasné!

Bolo ťažké vyzliecť ich?
Skôr presvedčiť. Niekto bol hanblivejší, z iného leteli šaty dole samé.

Aké si mala pri tých hanblivejších presvedčovacie metódy?
3 pivá a 5 borovičiek! Haha. Ale nie, nie. Proste som im vysvetlila, o čo ide a prečo ich chcem fotiť. Jednoducho nemohli odmietnuť.

Vôbec si im nedala šancu…
Ale áno. Šancu mali… a hlavne nejde mi o to, že za každých okolnosti musí byt vidieť penis. Ide o mužské telo ako objekt. Takže aj rozospatý chalan na posteli je to, čo chcem odfotiť.

A práve rozospatý chalan môže byť pri tebe trochu nahratý… Nestalo sa ti, že občas tvojim objektom „tam dole” prišlo k nejakému nečakanému pohybu?
Tejto otázky som sa bála! Fotím ľudí, s ktorými nie som v partnerskom vzťahu. Ale stalo sa… Treba to zobrať ako prirodzenú vec. Zapáliť si cigaretu a pokračovať ďalej ako keby nič.

Jasné, ale ešteže si nepovedala, zafajčiť si… Ale to už som asi dosť krutá… Ďalšia otázka, rýchlo!
Zvrhlá si!

Ako si volila priestory, v ktorých sú chalani odfotení? Je tam nejaký vyšší zámer?
Každý je fotený vlastne vo svojom priestore, kde žije. Kde sa cíti dobre. Dostať to trochu aj do dokumentačnej roviny. Tiež je každý z nich fotený s vecou, človekom alebo póze, ktorá je mu vlastná.

Hm. Inak všimla som si, že väčšina tých interiérov je taká socíkovská… Berieš to aj ako metaforu? Vieš, nie sú to také vyčačkané izbičky z ikei, ale skôr to, čo nám tu zanechali naši väčšinou ešte žijúci predkovia…
Takto by som to nebrala zase. Naozaj mi išlo iba o človeka a jeho priestor. To, že väčšinou bývali v panelákoch sa dalo tak nejako predvídať. Nechcela som ich štylizovať do nejakých efektných póz a priestorov. To by som volila úplne iný prístup, čo ale nechcem.

Takže išlo o to mužov „obnažiť”? Úplne obyčajných heterosexuálnych mužov, ktorí s niečím takým, či už fyzicky alebo duševne, väčšinou majú problém?
Ukázať mužov ako fungujú doma, keď tam nikto nie je a nikto ich nesleduje. A hlavne potom ukázať verejnosti, že na holom mužskom tele nie je nič zlé.

A presne na to som sa chcela akurát spýtať. Aké boli reakcie verejnosti?
Dosť zvláštne. Niektorí ľudia to brali úplne v pohode, iní zase ohŕňali nos. Ale či jedni alebo druhí si chodili ku mne pre zodpovedanie ich otázok. Najčastejšie: „Prečo?”. Je to ešte stále pre širokú verejnosť tabu, si myslím…

Takže to bolo asi kopec vysvetľovania…
Dosť. Miestami som sa pristihla pri tom, ako som sa sama seba pýtala: „Prečo si sa na toto ty sprostá dala!?” Keď sa nejakého muža spýtam, či ho môžem fotiť, automaticky sa opýtajú: „Holého?” a ja pritom chcem odfotiť iba portrét. Tak nejako mi to prischlo.

Tak ale to je podľa mňa preto, že by chceli… Len im chýba odvaha. A hlavne sa asi cítia polichotení, keď ich oslovíš…Stalo sa, že to niekto úplne nepochopil? Nehovorili ti, že je to prvoplánové alebo niečo podobné?
Ale áno. Samozrejme. Tiež sa mi to stalo, keď som vysvetľovala, prečo to robím. Odpovedali mi, že veď je veľa žien aj z histórie, ktoré fotili mužov. Vedeli mi vymenovať takých 5 a tým to haslo. Nepochopili práve to, že ženského tela bolo, je a bude popri tom mužskom nafoteného tisíckrát viac. Nie som jediná, čo to fotí, veď chvalabohu.

No ale napriek tomu toho ešte musíš strašne veľa nafotiť, aby si vyrovnala stav mužské akty : ženské akty…
Hahaha. Taký vopred prehratý boj. Ale snaha a chuť stále je.

Ako to vidíš s projektom do budúcnosti?
Dúfam, že raz vydám knihu „Objekty”… Toto je pre mňa práca na ešte veľmi dlhú dobu, aby som povedala všetko, čo som chcela.

Ešte som sa zabudla opýtať na klasiku: veselú príhodu z natáčania… Máš takú?
Neviem či veselá, ale mňa celkom pobavila. Prišla som na fotenie muža, ktorého som videla prvýkrát v živote. Zaklopala som na dvere on otvoril, predstavili sme sa. Dali si po dvoch panákoch a začali fotiť. Prišlo mi to vtipné. „Ahoj, ja som Barbora. Gate dole!”

Fíha. Čo všetko dokážu dva panáky…
By si neverila.

Inak… Vďaka tebe mám teraz počítač plný nahých chlapov… Celkom nová situácia. Neviem, či sa mám tešiť alebo ako s tým naložiť…
Haha. Ako len chceš…